Algonkvinský štít
Algonkvinský štít (Algonquin Peak) je druhý najvyšší vrch štátu New York. Nachádza sa v Adirondackom pohorí a týči sa do výšky 1,559 metrov. Je pomenovaný podľa pôvodných kočovných obyvateľov severnej Ameriky, ktorí žili v okolí Adirondackého pohoria, kde sa živili lovom zveri a rýb. Drsné zimy prežili často iba vďaka ohrýzaniu kôry stromov, začo si vyslúžili hanlivé pomenovania od znepriatelených Irokézov. Tí sa na rozdiel od nich živili pestovaním kukurice, tekvice a fazule, ktorých zásoby im pomohli ľahšie prežiť zimy v rovnakých oblastiach.
Turisticky chodník začína na parkovisku pri chate Adirondack loj a vedie k Marcyho priehrade. Pred priehradou sa oddelí od ostatných trás a stúpa smerom na západ. Z časti vedie korytom potoka, ktorý bol na začiatku júla takmer vyschnutý. Avšak postup po ňom bol kvôli veľkým kameňom a vysokej vlhkosti vzduchu únavný. S pribúdajúcou nadmorskou výškou listnaté stromy postupne nahradili ihličnany a kamene na chodníku sa zväčšili, čo ma naďalej spomaľovalo a vyčerpávalo. Tesne pod hranicou lesa som sa dostal k obrovskému bralu, na ktoré bolo treba vyliezť. Po jeho zdolaní, sa mi ukázali prvé pohľady do doliny, z ktorej som vyrazil.
Chodník, ktorý bol naďalej veľmi náročný ma priviedol do vzácnej alpínskej zóny. Naďalej prudko stúpal a často bolo treba po ňom skôr liezť ako stúpať. Nad hranicou lesa sa mi otvoril nádherný výhľad na ďalšie veľké bralá ale aj okolité lesy a hory. Trasa nad hranicou lesa bola vyznačená kopami kameňov, ktoré určovali jasne smer. Po kratšom stúpaní som sa dostal na vrchol Algonkvinského štítu. Bolo iba deväť hodín ráno a okolité hory sa práve na obzore vynárali z ranných oblakov. Všade naokolo som videl nekonečne zelené nedotknuté lesy.
Na vrchole ma privítala dobrovoľníčka z klubu Adirondack a poskytla mi informácie o štíte i okolitých vrchov. Adirondacké pohorie bolo formované ľadovcom, ktorý zanechal za sebou hladko opracovaný vrchol štítu i okolitých svahov a vrchov. Keďže ľadovec ustúpil relatívne nedávno, na pohorí sa ešte nevytvorila dostatočne hrubá vrstva organickej hmoty. Lavíny preto často strhnú všetku vegetáciu a zanechajú za sebou viditeľné pásy hladkého skalného podložia, ktoré pripomínajú obrovské šmykľavky. Najviditeľnejšie sú na svahoch Koldenovej hory (Mount Colden), ktorá bola priamo predo mnou.
Z Anglokvinského štítu som sa rozhodol pokračovať na Irokézsky štít (Iroquois Peak), ktorý stál smerom na sever. Zaujímavé je, že tieto dva vedľa seba stojace krásne štíty pomenovali po znepriatelených indiánskych kmeňoch. Keďže Irokézsky štít je značne nižšší, podarilo sa mi ho zdolať za hodinu, hoci zostup do sedla bol náročnejší než som očakával. Z jeho vrcholu, kde ma prekvapili krásne kvitnúce jemné biele kvety, je nadherný pohľad na Anglokvinský štít.
Po kratšom oddychu som sa spustil späť do sedla medzi štítmi odkiaľ chodník prudko klesal ku Koldenovmu (Colden Lake) a Lavínovému jazeru (Avalanche Lake). Aj tu turistický chodník kopíroval potok. Neviem, ako sa po ňom kráča v daždivom počasí, keďže teraz bol takmer suchý. Zostup bol naozaj náročný a musel som postupovať veľmi pomaly. Prevýšenie medzi vrcholom a jazerom bolo viac než 700 metrov. Bol som preto rád, že som sa spúšťal dole a nemusel som šliapať k vrcholu.
Koldenove jazero má močaristé brehy, a nachádza sa v hustom poraste. Následky lavín na svahoch Koldenovho vrchu nad ním boli jasne viditeľné. Okolo jazera sa ťažko kráčalo, po chvíli som sa však ocitol pri Lavínovom jazere. Pohľad na neho je očarujúci. Je vtesnané medzi prudké svahy a skalné zrázy, takže okolo neho museli vybudovať pre turistov drevené mostíky a rebríky. Pomaly som po nich išiel okolo jazera a obdivoval jeho farby.
Na konci jazera sa chodník mierne spúšťa späť ku Marcyho priehrade, a tak uzatvára tento výlet. Hoci záujem o výstup na Algonkvinský štít je menší než o výstup na Marcyho horu (o výlete na ňu si môžete prečítať tu), jednoznačne poskytuje krajší zážitok. Zdolanie tejto 18 kilometrovej túry mi trvalo 8 hodín.
