Baxterov štít, s nadmorskou výškou 1 606 metrov, je najvyšším bodom štátu Maine. Táto majestátna hora je zároveň severným koncovým bodom Apalačského chodníka, a aj preto každoročne priťahuje tisíce turistov, ktorí sa vydávajú na túto náročnú púť.
Vrch je často mylne označovaný ako Katahdin, a to kvôli tabuli s rovnomenným nápisom umiestnenej na jeho vrchole, ako aj preto, že názov „Katahdin“, pochádzajúci z jazyka pôvodných obyvateľov – indiánov z kmeňa Penobscot – znamená „Veľká hora“. V skutočnosti však Katahdin označuje celé pohorie, v ktorom sa nachádza Baxterov štít.
Štít nesie meno Percivala Baxtera, guvernéra štátu Maine v rokoch 1921 až 1925, ktorého veľmi mrzelo, ze počas svojho mandátu sa mu nepodarilo presadiť vyhlásenie Katahdinu za chránené územie. Po skončení funkčného obdobia sa preto rozhodol konať na vlastnú päsť. Keďže pochádzal z bohatej podnikateľskej rodiny, začal okolo Katahdinu skupovať pozemky. V rokoch 1931 až 1962 odkúpil pôdu s celkovou rozlohou 813 km², ktorú následne daroval štátu Maine na vytvorenie parku. Dnes sa Baxterov štátny park rozprestiera na ploche 848 km², čím sa stal najväčším parkom v štáte Maine (pre porovnanie, rozloha Tatranského národného parku je 703 km²).
Hoci nejde o národný park spravovaný federálnou Správou národných parkov (National Park Service), ale o územie pod správou Úradu pre parky a pozemky štátu Maine (Bureau of Parks and Lands), napriek tomu sa park teší prísnej ochrane.
S istým sklamaním som zistil, že letecké spojenie do Bangoru – najbližšieho letiska k parku – je v júni ešte veľmi obmedzené a nepravidelné. Preto som sa musel vydať na výlet autom, ktorý z New Yorku trval takmer deväť hodín.
Vstup do parku je prísne regulovaný – denne je povolený vstup len pre 90 áut. Preto sa odporúča rezervovať si vstupenku niekoľko mesiacov vopred. Pri rezervácii je potrebné uviesť aj konkrétne miesto parkovania. Parkoviská sa nachádzajú na troch rôznych miestach, z ktorých vedú turistické chodníky na vrchol. Každá trasa má inú úroveň náročnosti, no výber často závisí skôr od dostupnosti parkovacieho miesta než od fyzickej pripravenosti turistu. Park povoľuje maximálne dve rezervácie na osobu mesačne. Kúpil som si teda dve vstupenky na jún a dúfal, že aspoň jeden z tých dní bude bez dažďa.
Vstupná brána do parku sa otvára o 6:00 ráno. Keď som k nej dorazil o 6:10, predo mnou už stálo niekoľko áut, ktoré zamestnanci parku podrobovali detailnej kontrole. Overovali predplatené vstupenky, pýtali sa na plánovaný cieľ túry a žiadali aj kontaktné údaje osoby, ktorú by mali kontaktovať v prípade nešťastia.
Po kontrole som pokračoval autom na určené parkovisko. Cesty v parku síce nie sú asfaltované, no napriek tomu boli dobre upravené. Na parkovisko som dorazil po hodine jazdy. Tu som sa musel zapísať do knihy návštev a ďalší zamestnanec si zaznamenal moju plánovanú trasu, ktorú som musel ukázať na modeli, ktorý mal poruke. Keďže som si túru plánoval vopred, orientácia na modeli mi nerobila problém. Vybral som si trasu cez vrch Pamola, z ktorého sa dá po skalnom hrebeni preliezť na Baxterov štít. Skalnatý hrebeň medzi Pamolom a Baxterovým štítom nesie názov Ostrie noža (Knife’s Edge) a predstavuje najnáročnejšiu a najnebezpečnejšiu čast túry.
Zamestnanec si ďalej overoval moje turistické schopnosti – pýtal sa, kedy sa plánujem vrátiť, skontroloval, či mám náhradné oblečenie a dostatok pitnej vody. Toto „vyšetrovanie“ ma veľmi prekvapilo, keďže som nič podobné počas mojej turistickej kariéry v Spojených štátoch ešte nezažil. Predpokladám však, že úmrtie dvoch turistov, ktorí precenili svoje sily týždeň pred mojou návštevou, s tým malo niečo spoločné.
Keď parkový zamestnanec usúdil, že spĺňam všetky podmienky, dovolil mi vyraziť na túru. Keďže celý park je pokrytý hustým lesom, cieľ mojej cesty som zatiaľ ešte stále nevidel. Chodník ma spočiatku viedol popri hlasnom potoku, podľa ktorého bolo pomenované parkovisko (Roaring Brook Parking). Po chvíli sa oddelil a začal stúpať lesom. Na mnohých miestach nebol veľmi dobre upravený, avšak modrá značka, ktorou bol sporadicky označený, mi pomáhala sa zorientovať.
Asi po hodinke chodník prekryli veľké skaly a lezenie po nich bolo namáhavé. Stromy v okolí začali postupne rednúť a znižovať sa, čo mi umožnilo prvé výhľady na okolie. Aj napriek zníženej viditeľnosti kvôli oblakom som mohol pozorovať nekonečné zelené lesy prerušované iba jazerami. Pri pohľade na nich som si spomenul som si na príbeh Donna Fendlera, štrnásťročného chlapca, ktorý sa tu stratil počas skautského výletu. V okolitých lesoch blúdil neuveriteľných osem dní, kým náhodou nenarazil na ľudí, ktorí ho zachránili. Keďže až 90 % rozlohy štátu pokrývajú lesy, letecké pátranie bolo prakticky bez šance na úspech – a pohľad na nekonečné zelené more stromov mi to len potvrdil. Svoj dramatický zážitok neskôr Donn opísal v knihe Stratený v horách v Maine (Lost on a Mountain in Maine).
Nad lesom začal fúkať nepríjemný vietor a teplota citeľne klesla. Pred sebou som zbadal vrchol štítu Pamola. Viedol k nemu strmý chodník, na ktorom som si všimol prvých turistov. Pomaly som sa k nim približoval. Stúpanie bolo čoraz náročnejšie, no napriek tomu sa mi ich podarilo dobehnúť. Prekvapilo ma, že mali na nohách len tenisky, a premýšľal som, ako sa im podarilo prejsť kontrolou na začiatku túry.
Po troch hodinách výstupu som stál na vrchole Pamoly. Predo mnou sa rozprestieral masív Baxterovho štítu — jeho strmé svahy padali do hlbokého údolia predo mnou. K vrcholu viedol ostrý, členitý hrebeň, jediná spojka medzi mnou a cieľom. Až neskôr som zistil, že výrazný vrchol predo mnou nie je Baxter, ale o osem a pol metra nižší Južný štít. Skutočný cieľ sa nachádzal severnejšie, takmer nerozoznateľný na horizonte.
Vrch Pamola nesie meno legendárneho vtáčieho ducha, ktorého Indiáni z kmeňa Penobscot považovali za ochrancu hory Katahdin pred votrelcami. Tento duch opisovali ako mocnú a mystickú bytosť s hlavou losa, telom človeka a krídlami a pazúrmi orla. Penobscoti mu pripisovali zodpovednosť za búrky, chladné a nepriaznivé počasie a celkovo drsné podmienky, ktoré na hore vládnu.
Na vrchol postupne dorazili turisti, ktorých som predbehol. Rozpútala sa debata — pokračovať, či sa vrátiť? Nesmelo som poznamenal, že sa netreba vzdávať v polovici cesty. No keď som však opäť zazrel ich obuv, bol som rád, že môj názor nebrali vážne a rozhodli sa vrátiť. Pamola ochránil Katahdin od votrelcov v teniskách a ja som zostal na vrchole sám.
Po krátkom oddychu som začal študovať ďalšiu trasu. Na hrebeni som zbadal postavu — s ľahkosťou sa pohybovala po skalách smerom ku mne. Dodalo mi to odvahu. Zliezol som z Pamoly do sedla a začal výstup na hrebeň. Trasa bola značená modrými značkami, ktoré mi pomáhali v orientácii. Prvá časť si vyžadovala lezenie, no neskôr sa dala zvládnuť aj opatrnou chôdzou. Vietor ma však často vyvádzal z rovnováhy. Oba vrcholy — Pamola za mnou a Južný štít predo mnou — sa občas úplne strácali v oblakoch, a tak som sa musel spoliehať len na modré značky. Výstup na Južný štít mi trval asi hodinu. Stretol som niekoľko turistov, ktorí sa vracali a informovali ma, čo ma ešte čaká.
Z Južného štítu viedol technicky nenáročný traverz po skalách, ktorý ma rýchlo priviedol na Baxterov štít. Všimol som si dobre značený Apalačský chodník, prichádzajúci z juhozápadu — jeho obtiažnosť sa nedala porovnať s trasou, ktorou som prišiel. Na vrchole som neočakával veľa ľudí, keďže väčšina turistov končí Apalačský chodník až koncom júla. Vtedy býva na vrchole poriadne rušno. Dnes tu však oddychovalo len zopár denných výletníkov.
Výhľady z vrcholu mi opäť pripomenuli, aká odľahlá je táto časť Spojených štátov — len lesy, jazerá a vietor.
Po obligátnej fotografii pri drevenej tabuli na vrchole a krátkom oddychu som sa vydal na spiatočnú cestu. S ľahkosťou som poskakoval po skalách späť k Južnému štítu, až kým sa podo mnou neuvoľnil kameň, spadol som a udrel sa. Našťastie to nebolo vážne, no bolesť mi znepríjemnila návrat.
Cesta nadol sa mi zdala náročnejšia než výstup. Ľutoval som, že som si nezobral rukavice — Katahdin je tvorený usadenými horninami, ktoré z diaľky pripomínajú hladké žulové skaly, no pri dotyku sa ich ostré častice nepríjemne zapichávajú do dlaní. Pri zostupe som si viac všímal prírodu a zbadal som množstvo rozkvitnutých kvetov – brusníc, čučoriedok i divých čerešní.
Po takmer desiatich hodinách som sa vrátil na parkovisko, kde som zaznamenal som svoj návrat a zamestanec parku sa ma starostlivo povypytoval na priebeh túry a ďalších turistov. Trasa merala 12 kilometrov a prekonala viac než 1 160 metrov výškového rozdielu. Rozhodne nebola pre začiatočníkov.
Neďaleko parkoviska je umiestnená tabuľa s citátom guvernéra Percivala Baxtera:
„Človek sa narodí, aby raz zomrel. Jeho dielo je pominuteľné — budovy sa rozpadnú, pamätníky zaniknú, bohatstvo sa rozplynie. No Katahdin, vo svojej majestátnej kráse, zostane navždy horou pre ľudí z Maine.“
Kiežby aj Slovensko malo svojich Percivalov Baxterov.
