Challenger Point
Challenger Point sa nachádza v horách Sange de Christo (Sange de Chirsto Mountain) v Skalnatých horách (Rocky Mountains). Jeho vrchol dosahuje výšku 4 294 metrov. Hora bola pomenovaná na počesť posádky, ktorá zahynula pri výbuchu raketoplánu Challenger v roku 1986 pri jeho desiatom štarte do vesmíru. Túto tragickú udalosť pripomína na vrchole pamätná tabuľa s nápisom Ad astra per aspera (Cez ťažkosti ku hviezdam). Niektorí turisti nepovažujú Challenger Point za samostatnú horu, ale iba za predhoru, cez ktorú musia prejsť, aby sa dostali na vrchol jej vyššieho suseda - štítu Kit Carson. Posúďte sami, či im dáte za pravdu.
Challenger Point a štít Kit Carson sa dramaticky vypínajú nad širokým plochým údolím San Juan (San Juan Valley) pri mestečku Crestone. Hory okolo neho ľudia často nazývajú rovakým menom. K najvyhľadávanejším patria okrem hory Challenger Point a štítu Kit Carson ešte štít Crestone (Creston peak), ihla Crestone (Crestone needle), hora Columbia Point (pomenovaná na počest posádky raketoplánu Columbia) a hora Adams (Mount Adams).
Trasa na vrchol je veľmi náročná a vyžaduje si lezenie po skalách. Prvá časť vedie lesom k jazeru Willow (Willow Lake) a druhá pozostáva zo stúpania od jazera k vrcholu. Mnoho turistov prenocuje pri jazere, a tak si túru zjednodušia. Ja som sa rozhodol pre jednodenný výlet. Turistický chodník začína nad mestečkom Crestone, do ktorého som dorazil za brieždenia. Na parkovisku som nevidel žiadne autá, čo ma prekvapilo, keďže tieto hory sú veľmi obľúbené medzi turistami. Okrem toho ma zaskočila aj nadmorská výška. Apka na telefóne tvrdohlavo ukazovala 2 682 metrov, čo znamenalo, že ma čakalo 1 600 metrové prevýšenie.
Vyštartoval som po pohodlnom chodníku, ktorý pomaly stúpal v serpentínach tichým hustým ihličnatým lesom. Po trištvrte hodiny som sa dostal na čistinu, z ktorej som mohol zazrieť v diaľke skalnatý vrchol Challengera. Chodník pokračoval po vrstovnici a postupne sa približoval ku bralu po pravej strane. V diaľke bolo počuť hukot vodopádu, ktorý tiekol po skalách uzatvarájúcih údolie predo mnou. Medzi ihličnatými stromami sa postupne začali objavovať osiky, ktorých svieže zelené listy sa triasli v miernom vetre a trblietali vo vychádzajucom slnku. Na konci údolia som musel prvýkrát prekročiť potok Willow. Bol rozvodnený a prudký, takže som musel nabrať odvahu vyraziť na druhú stranu. Podarilo sa mi to suchou nohou. Za potokom začali opäť serpentíny, najprv lesom a potom po kamennon poli. Čast chodníka bola prekrytá snehom, čo ma zaskočilo. Keď som sa otočil, naskytol sa mi pohľad do údolia San Juan odkiaľ som pred viac ako dvoma hodinami vyštartoval.
Stúpanie sa opäť zmiernilo a chodník ma viedol pomedzi holé vŕbové kríky. Mláky medzi nimi pokrývala tenká vrstva ľadu. Opäť som prišiel ku potoku Willow, ktorý bolo treba prekonať. Bol cez neho zvalený peň, čo mi pomohlo dostať sa hravo na opačnú stranu. Potom som už po malej chvíli dorazil ku jazeru Willow. Pohľad na neho ma ohromil. Zo všetkých strán bolo obkolesené vysokým skalnými útesmi a na opačnej strane do neho padal vodopád. Prekvapilo ma, že som nikde nevidel rozložené žiadne stany. Usúdil som, že turisti už museli vyštartovať a boli predo mnou.
Po chvíľke oddychu som pokračoval v ceste. Chodník teraz viedol okolo jazera k vodopádu, ktorým do neho pritekala voda. Obdivoval som tmavomodrú hladinu, na ktorej sa odzrkadlovali okolité hory. Pomaly som sa dostal až nad vodopád a do tretice som prekročil potok Willow. Na tomto mieste bol široký a pokojný a jeho prebrodenie nebolo náročné.
Nad jazerom sa oddelil chodník, ktorý pokračuje popri potoku ku hornému jazeru Willow (Upper Willow Lake) od cesty k vrcholu. Môj chodník začal stúpať v serpentínach po holom úbočí. Na viacerých miestach bol na ňom sneh, ktorý sa dal spočiatku ľahko obísť, ale neskôr som musel prechádzať po väčších snehových pláňach. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa mi začali ukazovať okolité štíty. Zvlašť sa po pravej strane vynímalala špicatá hora Adams a predo mnou mohutný štít Kit Carson. Chodník bol stále častejšie skrytý pod snehom a nevedel som kadiaľ presne vedie. Postupoval som teda intuitívne po úbočí nahor. Snažil som sa vyhýbať snehu, ktorý sa začal topiť a ťažko sa po ňom pohybovalo. Prekvapilo ma, že na snehu neboli žiadne stopy po turistoch. S námahou som sa prebrodil cez posledný snehový úsek a liezol som po skalách smerom hore.
Bol som značne unavený a riedky vzduch si vyžadoval časté zastávky, počas ktorých som obdivoval okolie a sledoval, či nezazriem nejakých ľudí. Žial, bol som úplne sám. Po siedmych hodinách som sa konečne vyštveral na hrebeň odkiaľ sa mi naskytol pohľad na môj cieľ - Challeger Point a Kit Carson.
Na vrchol som sa dostal za malú chvíľu. Po krátkom oddychu, vychutnaní si pohľadov z výšky, prečítaní pamätnej tabule a malom občerstvení som pokračoval dole do sedla pod štítom Kit Carson. Tu začína úzka rímsa na stene štítu Kit Carson, ktorú turisti zo zábavy pomenovali trieda Kita Carsona (Kit Carson Avenue). So smútkom som zistil, že bola celá zaviata snehom a postup po nej bol nemožný. Musel som tu teda ukončiť svoj výlet a vydať sa na spiatočnú cestu.
Vracal som sa opatrne popod vrchol Challenger Point. Snehová pokrývka ma na mnohých miestach spomaľovala. Opatrne som sa brodil cez záveje a dával pozor, aby som sa nezošmykol dole. Občas som spustil menšiu lavínu, ktorá mi naznačovala, ako rýchlo by som mohol skončit v doline. Medzi skalami som si všimol nenapádne fialové kvietky alpínskych prvosienok (Primula angustifolia), ktoré sa vyskytujú iba v Koloráde a Novom Mexiku a rastú v nadmorských výškach nad 3 000 metrov.
Zostup k jazeru mi trval viac ako dve hodiny. Modrú oblohu znenazdajky zatiahli čierne mraky a vyzeralo, že zmoknem. Mal som pred sebou ešte minimálne dvojhodinový zostup do mestečka Crestone. Bol som veľmi unavený a dúfal som že sa mi dážď vyhne. Keďže celý deň svietilo slnko a roztápalo sneh na okolitých kopcoch, obával som sa tiež ako bude vyzerať potok. Aj napriek vyššej hladine sa mi ho podarilo prebrodiť bez problémov na všetkých troch miestach. Za posledným prechodom na prekvapil turista, ktorý oddychoval pri cestičke. Dali sme sa do reči. Vysvitlo, že to bol rybár, ktorý sa vybral k jazeru Willow na lov. Neodvážil sa prebrodiť potok, a rozhodol sa čakať, kým sa zníži hladina vody. Ubezpečil som ho, že to je v nedohľadne a poradil som mu, ako potok prekonať. Neviem či poslúchol moju radu.
Zvyšok cesty mi ubiehal veľmi pomaly, serpentíny lesom sa mi zdali nekonečné. Ostalo mi už iba malé množstvo vody na pitie, a tak som si ju starostlivo šetril. K autu som dorazil vyčerpaný po viac ako 12-tich hodinách túry. Bol som rád, že sa mi dážď vyhol.
Napriek náročnej trase, viem, že sa vrátim, dokončiť jej zvyšok - zdolať štít Kit Carson. Avšak až keď sa roztopí sneh. Ad astra per aspera.
Na záver ešte zopár obrázkov skál, ktoré tvoria Challenger Point. S takýmito horninami som sa ešte v Koloráde nestretol. Ak by niekto vedel ako sa volajú, dajte vedieť.
