Coma Pedrosa, Andorra
Coma Pedrosa je najvyšší vrch Andorry a dosahuje nadmorskú výšku 2 943 metrov. Nachádza sa v Pyrenejách, nie je však ich najvyšším bodom. Turistický chodník na vrchol začína na konci mestečka Arinsal a dá sa k nemu dostať autom ale aj MHD z hlavného mesta Andorry.
Na túru som sa vybral na konci októbra. Bol krásny slnečný deň a listnaté stromy zafarbené do jesenných farieb sa vynímali na strmých svahoch údolia nad Arinsalom. Trasa spočiatku sledovala kamenistú cestu, stúpajúcu k lesu, kde sa po miernom stúpaní premenila na príjemný lesný chodník. Hneď na začiatku som si všimol kríky plné červených brusníc, ktoré ho lemovali a neskôr ich doplnili aj čučoriedky.
Chodník ma previedol cez dva potoky a začal prudšie stúpať v serpentínach lesom. Asi po hodine stúpania sa stromy začali vytrácať a chodník išiel údolím potoka Comapedrosa lemovaného jarabinami, ktoré už boli síce bez listov, ale zato bohato obsypané červenými plodmi. S nadmorskou výškou sa na stráňach objavili rododendrony, na ktorých som si všimol kvitnúť ružové kvety. Postupne som sa dostal ku turistickej útulni, kde sa stúpanie zvoľnilo a chodník ma viedol širšou kotlinou posiatou nižšími borovicami. Tu sa neďaleko od chodníka nachádza zachovaná kamenná stavba pastierskeho obydlia, ktorú sa oplatí pozrieť.
Po kratšom oddychu som pokračoval, nebolo mi však úplne jasné, ktorý z vrchov uzatvárajúcich kotlinu predo mnou je môj cieľ. Na konci kotliny rástla útla breza, ktorá sa so svojím zlatým jesenným lístím signalizovala skorý príchod zimy. Za ňou som si všimol na úbočí vodopád. Chodník začal postupne opäť stúpať smerom k hrebeňu. Stočil sa však doprava, takže cieľ bol ešte v nedohľadne. Postupne som vyšliapal k menšiemu plesu s rovnakým menom ako môj cieľ - Coma Pedrosa. Tu sa chodník skončil a pokračoval po skalách k ďalšiemu plesu - Estany Negre (Čierne pleso). Mierny vietor sa pohrával s jeho expresívnou priehľadnou hladinou. Jej farba sa menila z tmavozelenej na tmavomodrú podľa uhlu pohľadu.
K vrcholu sa dalo pokračovať viacerými trasami. Jedna smerovala po kamenistom úbočí ku hrebeňu, druhá okolo jazera s výstupom po severozápadnom svahu. To som si však uvedomil až neskôr, keďže odbočku ku hrebeňu som prehliadol. Turistické značky sa vytratili, a tak som nevedel ako presne postupovať ďalej. Našťastie som mal so sebou mapu, a tak som sa rýchlo zorientoval a pokračoval okolo jazera až ku jeho najsevernejšiemu cípu. Tu začalo mierne stúpanie, ktoré sa postupne stupňovalo ku záverečnému výšľapu. Posledný pol kilometer trasy viedol strmo po úpätí hory k vrcholu a prekonával takmer priamočiaro dvesto metrový výškový rozdiel. Povrch svahu bol veľmi nestabilný a silne poškodený eróziou, takže som postupoval veľmi opatrne a pomaly. Výstup bol náročný aj kvôli nedostatku kyslíka. Túžobne som pozeral vpred a dúfal, že sa predo mnou čoskoro objaví cieľ. Pohľad späť na Estany Negre a okolité štíty bol očarujúci a skľučujúci zároveň. V tomto jesennom čase bolo všade navôkol vidieť iba vyschnuté zbytky vegetácie a holé skaly. Avšak tesne pod vrcholom som si všimol malé fialové kvietky Linaria alpina (po česky lnice alpská), ktoré rástli medzi kamením a ešte stále kvitli.
Vrchol, na ktorom je umiestnená zástava Andorry, som dosiahol po štyroch a pol hodinách výstupu. Pod zástavou, z ktorej silný vietor zanechal iba zdrap, sú umiestnené fotografie panorámy okolitých hôr s ich menami, ktoré pomôžu turistom sa zorientovať a rozpoznať okolité štíty. Coma Pedrosa síce leží v Andorre, nachádza sa však neďaleko hraníc so Španielskom a Francúzskom, a tak väčšina hôr na západ a na sever boli v zahraničí. Štíty v Španielsku a vo Francúzsku dosahujú jednoznačne vyššie nadmorské výšky ako tie v Andorre, čo signalizovalo aj ich nevľúdne žlto hnedé jesenné sfarbenie. Jedine pri pohľade do údolia Arinsalu, odkiaľ som ráno vyštartoval, bolo vidieť svahy pokryté zelenými ihličnatými lesmi.
Po kratšom oddychu som sa vybral na spiatočnú cestu pôvodne plánovanou trasou. Vracal som sa po členitom hrebeni k Estany Coma Pedrosa, ktorý si vyžadoval niekoľko menších zostupov a výstupov. Aj tu už bola príroda pripravená na zimu, preto ma prekvapilo zopár alpských astier, ktoré ešte nenápadne kvitli na západnom svahu. Po zostupe ku plesu a kratšom oddychu pri ňom som pokračoval ďalej v návrate. Neďaleko od jazera som stretol turistu smerujúceho k vrcholu. To ma prekvapilo, lebo počas túry som stretol iba zopár ľudí, ale aj kvôli času, keďže už boli tri hodiny a slnko sa už rýchlo približovalo ku obzoru. Zaprial som mu šťastný výstup a ponáhľal som sa ďalej.
Návrat prebehol bez problémov a späť na parkovisko som sa dostal značne unavený po sedem a pol hodinách túry, čo je síce o polhodiny viac ako uvádza turistický sprievodca, ale to pripisujem menšiemu blúdenie okolo Estany Negre. Jesenný výlet v Andorre bol, vďaka krásnemu počasiu a malebnosti Pyrenejí, veľmi úspešný.
