Galdhøpiggen, Nórsko

Písmo: A- | A+

Augustový výstup na najvyššiu horu Nórska

Galdhøpiggen (2,469 mnm) je najvyššia hora Nórska. Nachádza sa v Národnom parku Jotunheimen a je prístupná z dvoch strán. Kratšia trasa začína pri vysokohorskom lyžiarskom stredisku pri Juvasshytta v nadmorskej výške 1,862 metrov nad morom, avšak si vyžaduje prechod ľadovcom a je teda dostupná iba s horským vodcom. Títo organizujú skupinové výstupy dvakrát denne. Účastníci musia byť počas prechodu ľadovcom pripútaní spolu lanom, aby sa náhodou neprepadli a nestratili. Skupiny sú zvyčajne 25 členné, a podľa záujmu môžu vypravil aj tri či štyri skupiny naraz. Takémuto davu som sa chcel určite vyhnúť.

Zvolil som teda náročnejšiu trasu vhodnú aj pre sólo výstup. Tá začína pri turistickej ubytovni Spitzerstulen asi 30 kilometrov južne od mesta Lom, v nadmorskej výške 1,100 metrov nad morom. Spitzerstulen sa nachádza v údolí Visdalen na strmom úpätí hory Glittertind.  Údolie sa nad Spitzerstue rozdeľuje do viacerých dolín. Cestu som si naplánoval tak, aby som už okolo šiestej ráno bol pri Spitzerstulene a mohol vyštartovať na túru. Chcel som sa totiž vyhnúť dažďu predpovedanému na poobedie a príchodu organizovaných skupín z Juvashutten.

O šiestej ráno už bolo dostatočne jasno, hoci obloha bola zatiahnutá a vrcholy okolitých hôr boli zahalené v oblakoch. Na parkovisku bolo zaparkovaných zopár aút, ale nikde som nevidel žiadnych ľudí. Turistická ubytovňa nemo hľadela na parkovisko. Turistický chodník na Galdhøpiggen začínal na opačnej strane, kam som sa dostal po mostíku cez rieku Visa. Voda v rieke mala tyrkysovomodré zafarbenie, typické pre vodu pochádzajúcu z topiacich sa ľadovcov. Popri rieke je povolené stanovanie, čo využilo viacero turistov. Ich stany však ešte nejavili známky života, a tak som ich potichu obišiel a vyštartoval k cieľu.

Turistický chodník, o ktorý sa stará Nórske turistické združenie, bol dobre označený červenými značkami s písmenom T. Najprv viedol pomedzi zakrpatené brezy, ktoré sa veľmi rýchlo vytratili a lemovali ho už iba bohato zarodené čučoriedkové kríky a kvitnúci vres. V diaľke, na stráni pred sebou som si všimol dvoch turistov, avšak okrem nich a zopár pasúcich sa oviec som nevidel nikoho. Očakával väčší záujem turistov o túto trasu.

Začiatok výstupu.
Začiatok výstupu.  (zdroj: Jan Komrska)
Turistická ubytovňa Spitzerstulen v údolí Visdalen.
Turistická ubytovňa Spitzerstulen v údolí Visdalen.  (zdroj: Jan Komrska)
Ráno na trase k Galdhøpiggenu.
Ráno na trase k Galdhøpiggenu. (zdroj: Jan Komrska)
Na konci prvého stúpania.
Na konci prvého stúpania. (zdroj: Jan Komrska)
Turistické značenie.
Turistické značenie.  (zdroj: Jan Komrska)

Výstup po úbočí mi spríjemňonal hukot vodopádov, ktoré padali po náprotivných svahoch a vlievali sa do Visy. Asi po hodinke stúpania sa postupne vytratili čučoriedkové kríky, chodník chvíľu lemovali kvitnúce zvončeky, ale aj tie čoskoro zmizli a nahradili ich holé skaly. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa mi postupne ukazovali okolité vrchy. Na ich úbočiach a v dolinách medzi nimi som zbadal ľadovce, výdatné zdroje pre vodopády, ktoré bolo teraz počut všade naokolo. Slnko sa postupne predieralo medzi oblakmi, ale vrcholy hôr aj naďalej ostávali pod ich prikrývkou.

Prvé pohľady na okolité hory.
Prvé pohľady na okolité hory.  (zdroj: Jan Komrska)

Stúpanie sa trochu zvoľnilo, chodník síce skončil, ale trasa bola aj naďalej dobre označená kopami kameňov s viditeľným červeným téčkom. Takto to pokračovalo až na vrchol - dobre viditeľne označený smer trasy, avšak ako postupovať bolo ponechané na samotných turistov. Dodávalo to síce slobodu vybrať si svoju vlastnú cestu, ale veľmi to bolo namáhavé. Obzvlášť som si to uvedomil pri zostupe, keď mi neprítomnosť upraveného turistického chodníka spôsobovala značné bolesti v nohách.

Trasa teraz viedla cez široké do žlta sfarbené kamenné pole, ktoré bolo sčasti ešte prekryté snehom. Niektorí turisti zjavne postupovali radšej po snehu, na ktorom bolo vyšliapaných viacero cestičiek. Pustil som sa opatrne jednou z nich. Postup po snehu bol jednoduchší ako poskakovanie po skalách, a tak som sa čoskoro dostal až na hrebeň, kde skaly náhle zmenili farbu na takmer čiernu. Kedže vrcholy hôr boli stále zakryté oblakmi, nevedel som presne kadiaľ povedie trasa, vedel som však, že kým sa dostanem do cieľa budem musieť najprv zdolať dva vrcholy - Svelnose (2,272 mnm) a Keilhaus Topp (2,355 mnm). Hrebeň vedúci v k prvému vrcholu viedol po strmých útesoch padajúcich do širokej kotliny, prekrytej ľadovcom Stygebreen. Na jeho druhej strane som v diaľke zbadal malé budovy Juvashutte, odkiaľ neskôr vyrazia k vrcholu organizované skupiny.

Prvé snehové pole.
Prvé snehové pole. (zdroj: Jan Komrska)
Pomalé stúpanie ku hrebeňu.
Pomalé stúpanie ku hrebeňu.  (zdroj: Jan Komrska)
Pohľad z hrebeňa na ľadovec Stygebreen.
Pohľad z hrebeňa na ľadovec Stygebreen. (zdroj: Jan Komrska)

Postupoval som pomaly po hrebeni k Svelnose, ktorého čierny vrchol sa občas vynoril z mrakov. Výstup bol veľmi únavný a znepríjemňoval mi ho aj silný vietor. Slnko sa vytratilo, teplota prudko klesla, a ja som nasadil čiapku a rukavice a cítil som sa ako na zimnom výstupe aj napriek tomu, že bola polovica augusta. Po asi polhodinovom namáhavom výstupe som sa ocitol na Svelnose. Prekvapujúco bol jeho vrchol pokrytý iba malými čiernymi kameňmi a bol takmer plochý. Ľahko som teda cez neho prešiel na druhú stranu, odkiaľ sa mi otvoril pohľad do doliny pod ním, ktorá bola vyplnená rovnomenným ľadovcom - Svelnosebreen.

Vrchol prvej hory – Svelnose (2,272 mnm) a ľadovec Svelnosebreen.
Vrchol prvej hory – Svelnose (2,272 mnm) a ľadovec Svelnosebreen. (zdroj: Jan Komrska)

Trasa sa zo Svelnose dramaticky spúšťala do sedla a prudko stúpala k nasledujúcemu končiaru - Kleihaus Topp. Kleihaus tvorili výrazne svetlejšie a väčšie skaly, po ktorých sa ľahšie stúpalo k jeho vrcholu. Počas výstupu na Svelnose ma predbehli dvaja turisti a teraz stúpali na Kleihaus. Viditeľnosť bola stále veľmi slabá, takže som iba počul ako sa pod ich nohami posúvajú skaly. Ich zvuky boli niekedy až strašidelné, lebo ich zosilňovala ozvena. Postupoval som teda opatrne za nimi až na vrchol, ktorý tiež strmo klesá do doliny pokrytej ľadovcom Svelnosebreen.

Zostup do sedla pod Kleihaus Topp zahalenom v oblakoch.
Zostup do sedla pod Kleihaus Topp zahalenom v oblakoch. (zdroj: Jan Komrska)
Kleihaus Topps a občas ukázal na obzore.
Kleihaus Topps a občas ukázal na obzore.  (zdroj: Jan Komrska)
Kleihaus Topp (2,355 mnm).
Kleihaus Topp (2,355 mnm). (zdroj: Jan Komrska)

Z vrcholu Kleihaus Topp sa predo mnou otvorilo žlté úbočie Galdhøpigenu zčasti pokryté hrubým ľadovcom, ktorý sa spúšťa do doliny, kde sa spája so Stygebreenom. Počas celého výstupu som sledoval Stygebreen. Bol som zvedavý, či zazriem nejakých odvážlivcov, ktorí sa pustia cez neho sólo, bez horského vodcu. Zrazu som zbadal tri malé siluety, ktoré cez neho postupovali. Bol som zvedavý ako dopadnú. Vrchol Galdhøpigenu bol aj naďalej v oblakoch, ale občas som zazrel siluetu ikonickej horskej chaty na jej vrchole.

Prvý pohľad na Galdhøpiggen.
Prvý pohľad na Galdhøpiggen. (zdroj: Jan Komrska)
Posledné stúpanie.
Posledné stúpanie.  (zdroj: Jan Komrska)

Postupne som sa spustil do sedla pod Galdhøpingom a opäť sa pustil do výstupu, tentoraz už posledného. Štveral som sa po úbočí k vrcholu, keď sa náhle otvorili oblaky a mne sa konečne naskytol pohľad na môj cieľ. Na vrchole oddychovalo iba päť turistov, ktorí postupne odišli, takže keď som dorazil, mal som ho sám pre seba. Výstup mi trval štyri a pol hodiny, takže som si rád oddýchol a poobzeral si okolité hory. Zaujímavé bolo, že všetky doliny navôkol boli pokryté ľadovcami, a tak to naozaj vyzeralo skôr na zimný výstup.

Takmer v cieli.
Takmer v cieli.  (zdroj: Jan Komrska)
Vrchol Galdhøpiggenu - 2,469 mnm.
Vrchol Galdhøpiggenu - 2,469 mnm. (zdroj: Jan Komrska)
Turistická chatka pod vrcholom.
Turistická chatka pod vrcholom.  (zdroj: Jan Komrska)
Pohľad z vrcholu.
Pohľad z vrcholu.  (zdroj: Jan Komrska)


Po chvíľke dorazili traja turisti, ktorí prišli z Juvashutte. Jeden z nich bol horský vodca, vybavený na prechod ľadovcom. Takže žiadní dobrodruhovia. Postupne začali prichádzať aj turisti z môjho smeru, a tak som sa pobral na spiatočnú cestu.

Cestou späť sa viditeľnosť zlepšila.
Cestou späť sa viditeľnosť zlepšila. (zdroj: Jan Komrska)

Spustil som sa do prvého sedla a stretával som stále viac a viac turistov smerujúcich k vrcholu. Na Stygebreene som tiež zazrel tri 25 členné skupiny, pomaly postupujúce k vrcholu. Takže turistická príručka bola pravdivá, a videá s masou turistov na vrchole nie sú iba náhodou, ale skôr pravidlom. Bol som rád, že som sa vyhol návalu na vrchole, hoci som musel vstať ráno o tretej ráno. Čoho som sa však obával bolo, že na oblohe sa začali sťahovať mraky a vyzeralo to, že predpoveď počasia sa nemýlila. Postupne som sa spustil cez ďalšie dáva vrcholy, hrebeň, kamenné pole až k čučoriedkam, kde ma zastihol jemný dážď. Napriek  nemu som stále stretával turistov, smerujúcim k vrcholu. Keď som dorazil k autu, rozpršalo sa úplne, a ja som bol rád, že som to stihol relatívne v suchu, čo sa už nedá povedať o tých za mnou.

Záver výstupu si možete pozrieť tu: (429) Galdhøppigen, Norway - YouTube

Zostup z Keihaus Topp na Svelnose.
Zostup z Keihaus Topp na Svelnose.  (zdroj: Jan Komrska)
Svelnose, Kleihaus Topp a v pozadí Galdhøpiggen.
Svelnose, Kleihaus Topp a v pozadí Galdhøpiggen. (zdroj: Jan Komrska)
Dlhý zostup do údolia Visdale a Spitzerstulen.
Dlhý zostup do údolia Visdale a Spitzerstulen. (zdroj: Jan Komrska)
Rozlúčková.
Rozlúčková.  (zdroj: Jan Komrska)
Skryť Zatvoriť reklamu