Guadalupský štít (Guadalupe Peak) sa nachádza v Národnom parku Guadalupské hory. Týči sa do výšky 2,667 metrov. Pomenovaný je podľa strednej éry prvohorného permu.
Guadalupské hory sa nachádzajú na Čivavskej púšti (Chihuahuan Desert), ktorá sa rozprestiera medzi Mexikom a Spojenými štátmi. Z mesta El Paso sa k nim dá dostať takmer priamočiarou cestou vedúcou po rovine púšte, z ktorej dramaticky vystupujú rôzne vrchy a pohoria. Najvýraznejšie z nich sú práve Guadalupské hory – najvyššie a neprehliadnuteľné.
Cesta z El Pasa vedie blízko mexickej hranice, kde v čase mojej návštevy ešte nestál hraničný múr/plot. Oblasť bola známa častým pohybom nelegálnych migrantov, a preto tam pohraničná stráž zriadila kontrolný bod, ktorým som musel prejsť. Po kontrole som pokračoval smerom k horám, snažiac sa predbehnúť dážď, ktorý predpovedali na popoludnie.
Žiaľ, keď som dorazil, nad horami sa už sťahovali tmavé mraky a v turistickom centre odporúčali odložiť túry na ďalší deň. Bol som sklamaný, no keďže sa medzitým rozpršalo, nezostávalo mi nič iné, len sa vrátiť späť do El Pasa.
Asi po pol hodine jazdy som sa zastavil, aby som sa ešte raz rozlúčil pohľadom s nešťastnými horami. A vtedy ma prekvapil nečakaný pohľad – obloha bola bez akýchkoľvek oblakov a hory sa majestátne týčili nad púšťou v celej svojej kráse. Neváhal som, otočil som auto a o chvíľu som už kráčal k vrcholu.
Turistický chodník začínal v ústi kaňona (Pine Spring Canyon) a bol zasadený v strmej stene jeho skalného útesu. Guadalupské hory sú vytvorené z vápencových skál, takže chodník mal takmer bielu farbu. Skaly sú riedko porastené nízkymi ihličnatými stromami, kríkmi a rastlinami, ktoré obľubujú teplejšie pásmo a na Slovensku nerastú. Takmer všetky boli pre mňa úplne neznáme, alebo som si na nich iba matne spomínal zo skúšky z botaniky.
Chodník stúpal mierne hore a pomaly sa mi otváral pohľad na kaňon a Hunterov štít, ktorý sa vypínal na jeho druhej strane. Krajina sa veľmi podobala na Dinárske hory na Jadrane. Po viac ako hodinovom stúpaní som sa dostal na horný okraj kaňona, kde sa chodník stáčal smerom na západ. Zakrátko sa predo mnou začali ukazovať členité obrysy El Capitána, azda najvýraznejšieho skalného útvaru Guadalupských hôr. Na jeho vrchol nevedie turistický chodník, takže sa dá obdivovať iba z diaľky.
Po niekoľkých serpentínach som sa priblížil do úzkeho údolia pod cieľovým vrchom. Na malej plošine v závetrí okolitých útesov sa tu darilo ihličnatým stromom a v ich tieni bolo vyhradené miesto na stanovanie. Rástli tu borovice ťažké a arizonské (Pinus ponderosa a arizonica) a douglasky tisolistá (Pseudotsuga mentiesii), ktoré dodávajú nezabudnuteľný ráz horám v západnej časti Spojených štátov. Pokračoval som v záverečnom výstupe po miernych serpentínach a bielych skalách k vrcholu, na ktorom stojí kovová pyramída. Jej hrot je dobre vidieť z diaľky. Pyramídu tu nechali umiestniť Americké aerolinky (American Airlines) v roku 1958 pri príležitosti storočnice prechodu prvého poštového dostavníka cez toto pohorie. Na vrchole je tiež typická plechová schránka s registrom návštevníkov, do ktorého som sa rád zapísal. Kedže Guadalupský štít je o 13 metrov vyššií ako Gerlachovský štít prekvapilo ma, že na jeho vrchole kvitli kaktusy (Echinocereus triglochidiatus). Slnečné počasie mi umožnilo krásny výhľad na Čivavskú púšť a okolité hory.
Po kratšom oddychu som sa pustil na cestu späť. Pozorne som sledoval flóru, zvlášť ma zaujali jemné červené kvety, s ktorými som sa stretol v horách na severe Spojených štátov. Volajú sa indiánske štetce (Castilleja) a zdá sa, že ich odrodám sa darí aj v púštných oblastiach. Počas zostupu som stretol rodinu s deťmi. Otec ťahal za sebou dve plačúce deti, ktoré zjavne nemali záujem o turistiku. Spomenul som si, ako ma moji rodičia brávali cez letné prázdniny na túry v Tatrách a ja som robil všetko preto, aby som nemusel šliapať do kopca. Dnes som im vďačný, že vo mne vzbudili lásku k horám. Prihovoril som sa teda otcovi a povzbudil ho v jeho námahe.
Cestu na vrchol a späť dlhú 14.5 km prevyšujúcu výškový rozdiel okolo 900 metrov som zvládol pokojným tempom za menej ako 5 hodín. Napriek tomu som bol dosť unavený, a keďže som túto túru bral ako prípravu na náročnejšie výstupy, ktoré mám v pláne, začal som po návrate intenzívnejšie trénovať. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme na ďaľšom výlete.
