Humphreysov štít, Arizona
Humphreysov štít (Humphreys Peak) sa nachádza v horách San Francisco Peaks, ktoré sa vypínajú nad mestom Flagstaff v Arizone. Dosahuje výšku 3,852 metrov a je jedným zo štyroch posvätných vrchov Navahov (pôvodných obyvateľov Arizony), ktorí ho volajú Vrch, ktorý sa nikdy neroztopí. Oficiálne je však pomenovaný po generálovi Andrejovi Humphreysovi, ktorý viedol severné vojsko počas Americkej občianskej vojny. Cesta na vrchol a späť je dlhá 17 kilometrov a zvládol som ju za sedem hodín.
Na úpätí hôr sa nachádza lyžiarske stredisko Arizona Snowbowl a turistický chodník začínal na parkovisku na pri jeho zjazdovkách. Chodník viedol spočiatku cez osikový les. Na túru som sa vybral na konci mája, a aj napriek krásnemu slnečnému počasiu, stromy ešte iba začínali vyháňať puky. Dobre upravený chodník stúpal lesom, ktorý sa postupne menil z osikového na jedľovo smrekový. Na viacerých miestach bol ešte prekrytý veľkými vrstvami snehu, ktoré mi sťažovali orientáciu. V jednej chvíli sa úplne stratil, našťastie som ho po krátkom blúdení našiel a mohol som kráčať ďalej. Asi po hodine stúpania som prišiel ku širokému kamennému poľu, kde sa mi opäť stratil. Chvíľu som váhal, čo robiť. Vedel som, kde sa nachádzam, lebo som si cestu pred túrou dobre naštudoval, avšak nikde som nevidel chodník. Začal som teda liezť po kamennom poli smerom hore a dúfal som, že niekde vyššie na neho opäť natrafím. Stromy v okolí poľa sa postupne preriedili a mne sa začal otvárať pohľad na nekonečne kamenisté úbočie predo mnou. Smreky nahradili borovice, a ja som vytrvalo liezol vpred. Výstup nebol ľahký, celý terén bol dosť nestabilný a kamene sa často šmýkali. Po chvíli som si všimol za sebou dvoch turistov, ktorí postupovali podobne ako ja po skalnatom úbočí vpred. To ma uistilo, že idem správnym smerom.
Postupoval som po južnom svahu hôr smerom ku hrebeňu. Stromy sa pomaly zmenšovali až kým sa úplne nevytratili. Musel som často oddychovať, lebo som už bol vo vysokej nadmorskej výške, kde je nedostatok kyslíka. Naďalej som musel dávať pozor na nestabilný terén. Po takmer troch hodinách som sa dostal na hrebeň, kde som konečne našiel chodník. Prekvapilo ma, že severná strana hôr je ešte takmer celá prikrytá snehom. Vlastne prekvapený som vôbec nemal byť, veď Navahovia, ktorí tu už po stáročia žijú vrch pomenovali podľa jeho snehovej prikrývky.
Pohorie San Francisco Peaks je vulkanického pôvodu a vzniklo erupčnou činnosťou asi pred tritisíc rokmi. To potvrdzovalo celkové sfarbenie hory, ktorá sa vypínala predo mnou. Jej čierna farba kontrastovala so snehom na jej strmom úbočí a modrou oblohou v pozadí. Okolo mňa už boli iba kamene, akákoľvek vegetácia zmizla. Takmer všetky mali poróznu štruktúru, a vyzerali akoby ich práve vymietol kominár z komína. Postupne som sa približoval k vrcholu. Ešte nikdy som nebol v takejto nadmorskej výške. Ťažko som dýchal a ledva som dvíhal nohy. Po štyroch hodinách namáhavého stúpania som zdolal aj posledný úsek a stál som na vrchu pri ikonickej drevenej tabuli s menom štítu. Vrchol bol prekvapujúco prikrytý červeným popolom sopečného pôvodu. Výhľad bol fantastický. Dovidieť bolo až na južný okraj Veľkého kaňonu (Grand Canyon), ktorý sa nachádzal na severozápade. Na východe sa zase týčil Agazisov štít, druhý najvyšší vrch pohoria.
Zapísal som sa do registra a všimol som si, že turista predo mnou za svoje meno pridal slogan “Make America great again” (urobme Ameriku znovu úžasnou), vďaka ktorému sa Donald Trump stal prezidentom. Nikto nemôže spochybniť zručnosť marketingového tímu dnes už bývalého prezidenta vymyslieť ľúbivé heslo, ktoré mu s ľahkosťou zabezpečilo víťazstvo vo voľbách v roku 2015. Avšak absurditu tohto hesla i jeho štvorročného vládnutia (založeného na myšlienke prilákania ťažkého priemyslu z Číny a Mexika späť do Spojených štátov, či zvýšenia ťažby uhlia a ropy z bridlíc), dokazoval práve tento zápis. Všade kam som upriamil pohľad, som videl že Amerika bola a je úžasná (vďaka svojej prírode). Čo však potrebuje, aby takou aj ostala, nie je viac priemyselnej výroby a ťažby uhlia a ropy, ale viac úcty, ochrany a starostlivosti o svoje prírodné bohatstvo.
Po príklad nebolo treba ísť vôbec ďaleko. Lyžiarske stredisko na úpätí pohoria sa rozhodlo vybudovať potrubie, ktorým dovedie odpadovú vodu z Flagstaffu na umelé zasnežovanie zjazdoviek, a tak ušetriť na cene vody. Predstava, že sa ich posvätná hora bude zalievať sra.... z Flagstaffu vyvolala zhrozenie Navahov. Po desiatich rokoch márnych protestov lyžiarske stredisko dokončilo potrubie a spustilo lacnejší systém zasnežovania.
Po krátkom oddychu som sa pustil na spiatočnú cestu. Zostúpil som do sedla pod Agazisovým štítom. Tu oddychovalo niekoľko skupiniek turistov. Podľa ich vzhľadu som usúdil, že svoj cieľ už dosiahli a k vrcholu šliapať nebudú. Pokračoval som v zostupe a dával som pozor, aby som opäť nestratil chodník. Všimol som si totiž tabuľu, ktorá zakazuje pohyb mimo vyznačených chodníkov (s výškou pokuty 500 dolárov). Ale aj napriek veľkej snahe sa mi chodník v lese opäť stratil. Našťastie som bol zorientovaný, a tak som si to namieril k znesväteným zjazdovkám. Cesta mimo chodníka bola náročná. Keďže pohorie je chránené najvyšším stupňom ochrany, popadané stromy sa neťažia, ale sa nechajú tak. Musel som sa teda často predierať pomedzi nich. Po dvoch hodinách namáhavého zostupu som sa vrátil na parkovisko.
Navahovia považujú Vrch, ktorý sa nikdy neroztopí za posvätný, po stáročia im ukazoval smer a čas, poskytoval liečivé byliny a čerstvú vodu. Dodával im aj duševnú silu, lebo sa tu stretávali s duchmi svojich predkov. Prichádzali k nemu teda načerpať novú silu. Dodal ju aj mne. Výstup bol pre mňa fyzicky vyčerpávajúci, ale psychicky posilňujúci.
