Masívna hora
Masívna hora (Mount Massive) sa nachádza v Pohorí Sawatch (Sawatch Range) v Skalnatých horách (Rocky Mountains). Jej vrchol dosahuje výšku 4,398 metrov a je druhým najvyšším vrchom Koloráda. Jej takmer 5 kilometrový hrebeň s piatimi vrcholmi je celý v nadmorskej výške nad 4,000 metrov, a preto niet pochýb o správnosti jej pomenovania. Južne od Masívnej hory sa nachádza najvyšší vrch Koloráda - Elbertova hora (o ktorej si môžete prečítať tu). Keďže je vyššia len o asi 4 metre, milovníci Masívnej hory sa rozhodli navŕšiť na jej vrchole štvormetrovú kopu kameňov, aby jej tak zabezpečili prvenstvo. Jej protivníci ju však odstránili, a tak poradie ostalo nezmenené.
Všetky trasy, ktoré vedú na vrchol sú považované za veľmi náročné, lebo prekonávajú veľký výškový rozdiel. Trasa, ktorú som si vybral ja, bola najkratšia a prekonávala na šiestich kilometroch 1,200 metrový výškový rozdiel. Žiaľ k jej začiatku neviedla asfaltová cesta, a tak jazda po kamenistej lesnej ceste si vyžadovala opatrnosť. Popri ceste som si všimol, viacero rozložených stanov, avšak takmer všetci zobúdzajúci sa turisti sa pripravovali, alebo vyrážali opačným smerom - južne na Elbertovu horu.
Keď už cesta nebola ďalej zjazdná, zaparkoval som, a vydal som sa peši. Trasa viedla smerom k obľúbeným Polmesačným plesám. Bolo krásne septembrové ráno. Slnko ešte iba vychádzalo, takže tichý les ležal v príjemnom šere. Po kratšej chôdzi popri potoku som sa dostal von z lesa, a predo mnou sa otvorilo širšie údolie. Vľavo nad ním dominovala v rannom slnku hora Oklahoma. Pokračoval som v miernom stúpaní údolím a tešil som sa, že som mohol napredovať bez väčšej námahy. To sa však zmenilo, keď chodník k vrcholu odbočil z údolia a začal prudko stúpať. Viedol najprv cez kamenné pole, ktoré vytvorili lavíny a bolo ho treba opatrne preliezť. Postupne sa okolo kamenného poľa vytratili stromy a chodník pokračoval v serpentínach úbočím k vrcholu. Začal som pociťovať únavu a tiež som mal problémy s dýchaním, čo naznačovalo že som už bol vo vysokej nadmorskej výške. Za mnou sa začali ukazovať okolité hory, na juhu bolo vidieť vystupovať Elbertovu horu.
Popri chodníku pribúdali skaly a o chvíľu som si na nich všimol biele horské kozy (Oreamnos americanus), ktoré obľubujú polohy nad 4,000 metrov nad morom. Česká verzia Wikipédie ich nazýva kamzík bělák, čo sa mi však ako milovníkovi tatranských kamzíkov nezdá vhodné (slovenský preklad som nenašiel). Napriek tomu, že kozy patria k neodmysliteľnému koloritu Koloráda, boli sem dovezené iba zhruba pred 50 rokmi zo severných štátov (Montana a Idaho), kde sa vyskytujú prirodzene. Dnes sa im v Koloráde výnimočne darí, a z pôvodných 60 jedincov sa rozmnožili na neuveriteľných 3,000 kusov. Nie je preto ťažké získať povolenie na ich odstrel, hoci si neviem predstaviť, že sa niekomu chce šliapať do takejto nadmorskej výšky, aby ich mohol loviť.
Po štyroch hodinách stúpania som sa priblížil k hrebeňu a v diaľke som prvý krát zazrel svoj cieľ. Tesne pod ním som si všimol, jemne modré kvietky - nebeských pilotov, ktoré som už videl na túrach v máji. Prekvapilo ma však, že kvitnú aj v jeseni.
Cesta k vrcholu po hrebeni už nebola veľmi namáhavá, ale trvalo mi ešte pol hodinu, kým som sa na neho dostal. Vrchol hory vyzeral neprirodzene, zmestí sa na neho iba niekoľko turistov. Hŕba kameňov musí byť pozostatkom neslávnej štvormetrovej kopy. Viac ako na vrchol som sa sústredil na výhľad z neho. Keďže obloha bola takmer bez mrakov, pohľad na okolité hory bol úžasný. Východne sa rozprestieralo údolie rieky Arkansas, ktorému masív dominuje. Na západ som videl Polmesačné plesá a za nimi nekonečné hrebene Skalnatých hôr.
Po chvíľke oddychu, som sa vydal na spiatočnú cestu. Na hrebeni som opäť stretol kozy. Ignorovali ma, a tak som sa pri nich pristavil a pozoroval, čo vlastne žerú, keďže som nikde nevidel žiadne rastliny. Vyzerali však veľmi spokojne. Ozývajú sa hlasy, že veľké rozmnoženie kôz v Koloráde ohrozuje nedostatkom potravy prirodzených obyvateľov hôr - ovce hruborohé (Ovis canadensis).
Pokračoval som v zostupe a obdivoval som okolité hory. Postupne som sa spustil po serpentínach až ku kamennému poľu a pomaly som zliezol po skalách do doliny. Odtiaľ som sa potom dostal späť ku autu. Prekvapilo ma, že počas celej osemhodinovej túry som nestretol takmer žiadnych turistov. Bolo to asi preto, že výstup na Masívnu horu je fyzicky veľmi náročný. Som rád, že som ho zvládol.
