Mulhacén je najvyššia hora na Iberskom polostrove a kontinentálnej časti Španielska. Nachádza sa na juhu v pohorí Sierra Nevada a týči sa do výšky 3 483 metrov nad morom. Pomenovaný je po moslimskom vládcovi neďalekej Granady, ktorý v nej panoval v pätnástom storočí. Napriek tomu, že túry na vrchol sú populárne, turistické chodníky nie sú dobre značené a prístup k nim je náročný kvôli ich odľahlosti.
Rozhodol som sa pre trasu okolo útulne Poqueira, v ktorej sprievodcovia odporúčajú pred výstupom na vrchol prenocovať. Trasa k útulni sa začína pri rovnomennej vodnej elektrárni, ku ktorej sa dá dostať po neudržiavanej horskej ceste z dedinky Capileira. Počas letnej sezóny si môžete objednať prevoz, ten však v máji ešte nefunguje, tak som vyrazil opatrne po nej. Capileira sa nachádza vo viac ako 1 400 metroch nad morom, takže cesta za ňou viedla po takmer holom strmom úbočí riedko posiatom zakrpatenými listnatými stromami a kríkmi. Kým ma priviedla k elektrárni, prekonala viacero nehostinných údolí a prechádzala popri rozpadajúcich sa salašoch. Okolie pôsobilo veľmi deprimujúco, nepomohlo tomu ani, že som nestretol žiadne autá a nevidel som žiadnych ľudí. Ani na parkovisku pri elektrárni nikto neparkoval.
Z parkoviska som vyrazil tesne pred siedmou ráno po strmom chodníku popri potoku, ktorý síce nebolo vidieť, ale jeho zurkot ma sprevádzal v prvej časti výstupu. Po začiatočnom výstupe som sa ocitol v širokom údolí. Trasa viedla popri niekoľkých nie veľmi udržiavaných usadlostiach. Tu chodník nebol jasne značený, rôzne sa delil a spájal. Smeroval však na sever, k zasneženým vrcholom v diaľke, a keďže som predpokladal, že jeden z nich je môj cieľ, vydal som sa ňom vpred. Chladné údolie bolo ešte ponorené do ranného šera. Chodník sa predieral cez kríky popri potoku a na mnohých miestach bol ledva rozpoznateľný. Postupne vyšlo slnko, ale chodník naďalej stúpal v tieni okolitých kopcov. Pomaly som sa priblížil k menšiemu opustenému salašu, kde som prekvapil oddychujúceho kozorožca (Capra pyrenaica).
Po troch hodinách intenzívneho stúpania som zazrel predo mnou útulňu. Práve ju opravovali, ale nevidel som pri nej žiadnych robotníkov. Po krátkom oddychu som pokračoval.
Pri útulni začínalo niekoľko turistických chodníkov, smerujúcich na rôzne strany. Žiaden nebol označený. Rozhodol som sa teda pokračovať popri potoku. Tu už neboli žiadne stromy ani kríky, občas som však zazrel kozorožce. Aj napriek krásnej modrej oblohe a intenzívnemu májovému slnku, okolo potoka sa začal objavovať ľad a onedlho aj prvé fľaky snehu. Netrvalo dlho a sneh úplne prekryl chodník v súvislej vrstve. Bol stvrdnutý a dobre sa po ňom napredovalo. Trávnaté svahy postupne nahradili skalnaté úbočia.
Počasie sa začalo rýchlo meniť, oblohu zastreli mraky, začal fúkať nepríjemný vietor a teplota výrazne klesla. Postupne som sa dostal takmer na koniec doliny. Tu mali byť horské plesá, ale tie boli nateraz schované pod snehom. Chodník odbočoval doprava a serpentínami stúpal po skalnatom svahu prudko hore. Vrchol som však nevidel, lebo ho začala zakrývať hmla. Stúpanie bolo veľmi náročné, sneh bol nestabilný a často som sa šmýkal. Záverečný výstup trval hodinu a pol a na jeho konci som sa ocitol nečakane na vrchole. Silný vietor síce občas roztrhal mraky a zazrel som modrú oblohu, ale výhľad na okolie sa mi, žiaľ, nenaskytol.
Vrchol som mal pre seba a po krátkom oddychu som sa pobral na spiatočnú cestu. Spustil som sa po serpentínach do údolia. Sneh sa začal topiť a na niektorých miestach som sa začal zabárať, čo ma trochu spomaľovalo.
Postupne som zišiel k útulni, stále bez známok života, ak nerátam kozorožce, ktoré sa pásli neďaleko od nej. Za útulňou sa opäť vyčasilo a predo mnou som mal krásne údolie zaliate slnkom. Jeho zelené svahy boli posiate divými žltými kvetmi, hlásiacimi príchod jari.
Ako som sa približoval k cieľu, všade naokolo som si všímal rozkvitnuté žlté kríky zanoväte (Cytisus galianoi). Príroda, ktorá ráno vyzerala depresívne, zrazu radostne ožila. V závere túry som stretol troch turistov. Bolo už po piatej, tak som sa ich pýtal, kam sa vybrali. Zaskočila ma ich odpoveď: „Ideme na Mulhacén“. Nevšimol som si, že by mali výbavu na prenocovanie, ruksaky, stravu, či baterky aj napriek tomu, že mali pred sebou ešte najmenej päť hodín stúpania. Zaželal som im šťastnú cestu a pokračoval som v návrate.
Unavený a šťastný som sa vrátil bez problémov na parkovisko pri elektrárni. Túra bola dlhá 40 kilometrov, prekonala výškový rozdiel viac ako 2 000 metrov a zvládol som ju za 11 a pol hodiny. Prekvapilo ma, že okrem troch oneskorených turistov som celý deň nikoho nestretol.
Čakala ma ešte hodinová cesta po horskej ceste k prvej asfaltke. Krásne počasie ma sprevádzalo do Capileiry. Pohľad na jej biele domy postavené na úbočí strmého svahu v zapadajúcom slnku bol krásny.
