Na polceste medzi Phoenixom a Tucsonom v Arizone sa týči výrazná hora - Štít Picacho, ktorý je súčasťou rovnomenného štátneho parku. Hoci je hora vysoká iba 1,028 metrov, jej strmé steny dramaticky vyčnievajú nad takmer plochou Sonorskou púšťou. Dá sa teda spozorovať až zo 70 kilometrov vzdialeného Tucsonu, podľa ktorého bola niekedy pomenovaná. Dnes nesie nelogické meno Štít štít, kedže po španielsky aj po anglicky majú slová picacho a peak rovnaký význam. Na jej vrchol sa dá dostať iba s pomocou rebríkov a reťazí, o ktoré sa zamestnanci štátneho parku vzorne starajú.
Turistický chodník k vrcholu prekonáva 600 metrový výškový rozdiel. Návšteva sa odporúča na jar a zrána, keď je okolie pokryté kvitnúcimi divými kvetmi a teploty sú ešte znesiteľné. Žiaľ, ja som na túru vyštartoval až okolo desiatej, a prvá časť výstupu bola kvôli silnému slnku veľmi obtiažna. Chodník prudko stúpal k úpätiu útesov, a dal mi riadne zabrať. Nebolo mi jasné kadiaľ vedie cesta na vrchol, kedže čím som bol bližšie k ním, vyzerali stále hrozivejšie. Chodník bol síce dobre vyznačený, ale na mnohých miestach bol zerodovaný a veľmi príkry. Naštastie pod útesmi bol schovaný v chládku, čo mi výrazne uľahčilo postup až do sedla. Tu sa spustil na druhú stranu a klesal popod hrozivo vyzerajúce previsy.
Z južnej strany štít vyzeral menej hrozivo a rebríky a reťaze ma doviedli až pod jeho vrchol. Posledná časť výstupu bola síce náročná, ale svieži vietor mi pomohol zdolať záverečné serpentíny. Vrchol hory tvorili ostré holé hnedé skaly. Geológovia predpokladajú, že hora síce vznikla sopečnou činnosťou, ale postráda typické znaky vulkanickej činnosti. Pohľad na nekonečnú okolitú púšť z vrcholu bol očarujúci.
Po chvíľke oddychu som sa spustil na náprotivný nižší vrchol, z ktorého bol pekný pohľad na Pichaco. Tu, na rozdiel od Picacha, rástli rôzne púštne rastliny. Zvlášť ma zaujala červeno kvitnúca Fukiéria ohnivá (Fouquieria splendens), ktorá rastie na severe Mexika a juhu Kalifornie, Arizony a Nového Mexika. Jej dlhé tenké ostnaté stonky dosahujú výšku aj troch metrov a európski prisťahovalci ich volali povozníkove biče. Hoci vyzerali lákavo, boli prípravené bolestivo zraniť nepozorného človeka. Bol som rád, že som mal so sebou rukavice a nenechal sa ňou pobodať.
Po kratšej pauze som sa vrátil späť na parkovisko, kde sa 3 a pol hodiny vyhrievalo na 40˚C slnku moje auto. Po jeho ochladení som sa spustil do Tusconu si obzrieť cintoríny civilných a vojenských lietadiel ako aj jedinečnú viac ako dvestoročnú misijnú stanicu San Xavier de Bac. Karol May zasadil časť deja svojho Petrolejového princa (Oil Prince) práve na túto misijnú stanicu, do Tucsonu a do okolia Picacha.
