Pico del Cielo sa vypína nad mestečkom Nerja na andalúzskom pobreží Costa del Sol. Dosahuje výšku 1508 m a je jedným z najvyšších vrchov pohoria Sierra de Almijara, ktoré spolu s pohoriami Tejeda a Alhama tvoria chránenú prírodnú rezerváciu rozprestierajúcu sa medzi mestami Málaga a Granada na juhu Španielska. Výstup na vrchol som využil ako prípravu na zdolanie najvyššej španielskej hory - Mulhacén v susedných Sierra Nevada.
Túra na Pico del Cielo láka mnohých, aj neskúsených turistov z okolitých prímorských letovísk, o čom svedčia aj niektoré komentáre, ktoré som si prečítal pred výletom. Napríklad jedna nemecká turistka sa hnevala, že trasa k vrcholu vedie stále hore a hore. Iný turista zase upozorňoval, že nad hranicou lesa nie je žiadny tieň. Túra sa neodporúča začiatočníkom a dokonca nikomu v horúcich letných mesiacoch.
Turistický chodník začína na parkovisku nad mestom Nerja, ktoré je síce bezplatné, ale počas víkendu si za parkovanie vypýtal strážnik v kroji jedno euro. Hneď som si pomyslel, aký strašný amatér, veď urbárske združenie v Žiarskej doline sa neostýcha pýtať si za podobné parkovanie štyri eurá (každý deň v týždni).
Chodník mierne stúpal z parkoviska redším ihličnatým lesom, v ktorom kvitli rôzne kvety a kríky. Rýchlo sa však premenil na betónovú cestu. Na jej začiatku stála veľká tabuľa, ktorá objasnila jej pôvod. Cesta bola vybudovaná z prostriedkov EU pod zámienkou hasenia lesných požiarov. Som presvedčený, že slovenskí „ochrancovia“ prírody by pri pohľade na túto tabuľu zbledli od závisti, že ich Španieli predbehli s nápadom, ako porozlievať tony betónu po lesných cestách v chránenej prírodnej rezervácii za prostriedky európskych daňových poplatníkov.
Betónka ma po troch kilometroch priviedla ku odbočke s informačnou tabuľou, z ktorej som sa dozvedel, že od vrcholu ma ešte delí 7 kilometrov. Odtiaľ cesta začala stúpať v príkrych serpentínach. Riedky lesný porast mi poskytoval príjemný tieň, ale tiež umožňoval výhľady na okolité vrchy a údolia. Po 4 kilometroch sa betónová cesta konečne skončila a na jej konci som si všimol zopár úľov. Rozmýšľal som, ako dlho budú musieť včely usilovne pracovať, aby vykompenzovali škody, ktoré napáchali domiešavače vyvážajúce sem betón.
Teraz už začal naozajstný turistický chodník, ktorý ma serpentínami previedol až úplne nad hranicu lesa. Odtiaľ už bol krásny pohľad na Stredozemné more, Malagu a okolité hory. Kamenistý chodník bol dobre značený drevenými kolíkmi a bol pekne upravený. Aj tu všade kvitli rôzne kvety, zvlášť som si však všimol modré kosatce. Hoci chodník stúpal iba mierne, slnko a teplo mi sťažovali postup. Vrchol som už mohol vidieť pred sebou, a tak som sa k nemu s radosťou približoval. Občas som stretol vracajúcich sa turistov.
Posledný úsek výstupu bol náročný a vyžadoval si lezenie po skalách. To ma trochu prekvapilo, ale v žiadnom prípade neodradilo. Po krátkom čase som sa ocitol na vrchole. Prekvapilo ma, aký je plochý. Za vrcholom bolo ešte niekoľko ďalších kopcov, ktoré som prešiel, predtým než som sa vrátil späť a oddýchol si.
Na vrchole Pico del Cielo je umiestnený štvor metrový kovový kríž. Z jednej strany je vyložený zrkadlami, takže sa v ňom odráža obloha a vytvára pekný efekt. Na vrchole pofukoval príjemný vietor, ktorý ma osviežil a spríjemnil výhľad na more aj okolité kopce. Prekvapilo ma, že tam neboli skoro žiadni turisti. Dlhšiu dobu som tam bol úplne sám.
Po oddychu som sa vybral späť, najprv som musel zliezť z vrcholu a potom po chodníku a betónke späť k autu. Celá túra bola dlhá 20 km a trvala mi 7 hodín, čo je asi o hodinu menej, ako informoval sprievodca. Zácvik na ďalšiu túru bol teda jednoznačne úspešný.
Na záver zopár fotiet rôznych kvetov z túry.
