Pikes Peak (Pikov štít) sa nachádza v pohorí Front Range (Predné pohorie), ktoré tvorí východnú časť Skalnatých hôr (Rocky Mountains), a týči sa nad mestom Colorado Springs. Napriek svojej úctyhodnej výške 4 302 metrov zaujíma medzi najvyššími vrcholmi Colorada až tridsiate miesto. Napriek tomu patrí k najviditeľnejším štítom v štáte, pretože v okruhu približne 100 kilometrov sa nenachádza žiadny vyšší vrchol. Navyše sa východne od hory rozprestiera nekonečná plochá préria, vďaka čomu je štít viditeľný zo značnej vzdialenosti. Práve pohľad z vrcholu na modrú oblohu nad prériou inšpiroval v roku 1893 americkú poetku Katharine Lee Bates k napísaniu básne America the Beautiful, ktorá sa neskôr stala predlohou rovnomennej vlasteneckej piesne.
Začína sa takto:
O beautiful for spacious skies,
For amber waves of grain,
For purple mountain majesties
Above the fruited plain!
Voľne preložené:
Ó, krásna krajina pod šírou oblohou,
so zlatistými vlnami obilných lánov,
s majestátnymi purpurovými horami
týčiacimi sa nad úrodnou pláňou!
Pôvodní obyvatelia, ktorí žili v okolí hory, ju pomenovávali podľa jej majestátneho vzhľadu. Uteovia ju nazývali Slnečný vrch, Póniovia Miesto, kde sa nebo dotýka zeme, Apači Hora, ktorá sa dotýka neba, Komančovia Miesto na modlitbu a rozjímanie, Arapahovia Dlhá hora a Kiovovia Biela hora. Tieto historické názvy sú dnes vytesané na vrchole ako spomienka na pôvodné národy, ktoré horu poznali a uctievali dávno pred príchodom Európanov.
Dnes nesie štít meno generála Zebulona Pikea, ktorého prezident Thomas Jefferson poveril prieskumom územia získaného od Francúzska v roku 1803 v rámci Louisianej kúpy. Pike sa pokúsil vystúpiť na vrchol v roku 1806, no pre nepriaznivé počasie a náročné podmienky svoj cieľ nedosiahol.
Ani nie o sto rokov neskôr sa stala hora významnou turistickou atrakciou. V roku 1891 bola na vrchol uvedená do prevádzky ozubnicová železnica a v roku 1915 aj cesta pre motorové vozidlá. V roku 1960 tu vybudovali návštevnícke centrum a v roku 2021 otvorili jeho modernú náhradu s vyhliadkovou terasou, obchodom, splachovacími toaletami a známou šiškárňou. Vďaka týmto projektom sa Pikes Peak stal jedným z najľahšie dostupných a najnavštevovanejších štvortisícových vrcholov v Severnej Amerike a dostal prezývku „America’s Mountain“ (Americká hora).
Na vrchol vedú aj dva turistické chodníky, no predstava davov ľudí na vrchole ma prirodzene odrádzala a výstup na horu som sa snažil čo najdlhšie odkladať. Tento rok som sa však rozhodol, že to predsa len vyskúšam.
Vybral som si menej frekventovanú trasu zo západnej strany cez takzvané Diablovo ihrisko (Devil's Playground). Chodník sa začína v odľahlej časti pohoria, v ihličnatom lese pri potoku Fourmile Creek, a počas výstupu prekonáva viac ako 1 200 výškových metrov. Na parkovisku stálo za svitania iba niekoľko áut, čo ma potešilo. Vyrazil som teda sám, kráčajúc popri tichom potoku v príjemnom rannom chlade horského vzduchu.
Priamy chodník asi po hodine stúpania vystriedali serpentíny a medzi stromami som na západnom obzore začal vo vychádzajúcom slnku rozoznávať krásnu panorámu už dobre známych štítov. Na tomto úseku som musel pre únavu spomaliť, a tak ma predbehlo zopár zdatnejších turistov. Postupne ma serpentíny priviedli k hranici lesa, kde sa predo mnou objavil dlhý svah, ktorý som musel vyšliapať. Na jeho vrchole sa chodník zmiernil a v diaľke som zazrel cieľ svojej túry. Odtiaľto už trasa nestúpala tak strmo, a preto sa mi zdalo, že dôjsť do cieľa bude hračka. Bol to však iba klam. Nachádzal som sa len približne v polovici výstupu a čakala ma ešte dlhá cesta.
Postupne som sa dostal k ceste pre motoristov. Chodník sa k nej pripája práve pri Diablovom ihrisku. Ide o rozľahlú kamenistú plošinu, na ktorej počas búrok preskakujú medzi skalami blesky. Dúfal som, že tento jav nebudem musieť pozorovať na vlastné oči. Odtiaľto viedol chodník chvíľu popri ceste a ja som sa pristihol pri myšlienke, či by nebolo rozumnejšie začať stopovať.
Asi po hodine sa cesta a chodník opäť rozišli a moja trasa pokračovala mimo civilizácie pomedzi rozmanité skalné útvary. Začal sa mi otvárať aj výhľad smerom na východ, na nekonečné pláne prérií. Vrchol som mal stále pred sebou, ale zdalo sa, akoby sa vôbec nepribližoval.
Aj napriek tomu, že chodník stúpal po širokých horských pláňach len mierne, pri priblížení sa k ich okrajom sa otvárali dramatické pohľady na strmé zrázy, ktoré padali hlboko do údolí pod vrcholom a vytvárali pozoruhodný kontrast s okolitou krajinou.
Po štyroch hodinách stúpania som sa dostal k záverečnému úseku, ktorý si vyžadoval lezenie po skalách. Trvalo mi to približne hodinu, a tak som sa po piatich hodinách výstupu ocitol na plochom vrchole s veľkým parkoviskom a vyhliadkovou plošinou. Potešilo ma, že pre autá nevyasfaltovali obrovskú plochu pripomínajúcu parkovisko pri nákupnom centre, ale vytvorili parkovanie citlivo začlenené do kamenitého reliéfu vrcholu. Na skalách popri zaparkovaných autách sa fotografovali „turisti“ v šľapkách a sťažovali sa, že sa im od nadmorskej výšky krúti hlava. Akí amatéri, pomyslel som si.
Najprv som si odfotil vrcholovú značku, potom som si prezrel výhľad z vyhliadkovej plošiny a navštívil vrcholovú stanicu ozubnicovej železnice. Práve v nej boli odstavené dve nové vlakové súpravy. Ozubnicová železnica prekonáva vyše 2 300 metrov výškového rozdielu medzi dolnou stanicou v mestečku Manitou Springs a vrcholom hory. Jej prevádzka bola po rozsiahlej rekonštrukcii znovu spustená v roku 2021. Počas nej boli vymenené koľaje na celom 14,3 kilometra dlhom úseku a obstarané nové súpravy od spoločnosti Stadler.
Potom som sa odhodlal navštíviť rušné turistické centrum, v ktorom sa nachádza aj malá výstava venovaná histórii hory. Po krátkom oddychu a miernom zahltení davom návštevníkov som vynechal miestne šišky a vydal sa na dlhú cestu späť do údolia.
Keď som sa priblížil k Diablovmu ihrisku, obloha sa zatiahla a začalo to vyzerať na dážď. Priľahlé parkovisko sa zaplnilo nadšencami, ktorí dúfali, že budú môcť sledovať tancujúce blesky, podľa ktorých toto miesto dostalo svoje meno. Búrka sa nám však našťastie vyhla a toto prírodné divadlo sme nevideli.
Od Diablovho ihriska až po návrat som už nestretol ani jediného človeka, čo mi vynahradilo ruch a množstvo návštevníkov na vrchole. Návrat lesom sa mi síce zdal nekonečný, no príjemná vôňa ihličnatých stromov a blížiaceho sa dažďa mi spríjemnila aj túto časť túry.
Po desiatich hodinách a dvadsiatich dvoch kilometroch som sa vrátil späť na parkovisko, unavený, ale spokojný po krásnom výlete.
