Šermanov vrch
Šermanov vrch (Mount Sherman) sa nachádza v Pohorí komárov (Mosquito Range) v Skalnatých horách (Rocky Mountains) a dosahuje výšku 4,280 metrov. Je pomenovaný po významnom generálovi spojeneckých vojsk počas americkej občianskej vojny, ktorý sa zaslúžil o dobytie Atlanty. Preslávil ho nasledujúci víťazný pochod k moru, na konci ktorého získal strategický prístav Savanah. Napriek mnohým víťazstvám vo svojich úvahách po skončení vojny generál William Tecumseh Sherman prehlásil: “Vojna je peklo!”
Šermanov vrch sa nachádza neďaleko mesta Leadville, ktoré leží v nadmorskej výške takmer 3100 metrov nad morom a je teda najvyššie položeným mestom v Spojených štátoch. Vzniklo počas zlatej horúčky, ale po páde ceny zlata mu hrozil zánik, tak ako mnohým iným banským mestám v Koloráde. Avšak vďaka objavu striebra a neskôr olova, sa mu podarilo prežiť dodnes.
V predvečer výstupu som sa vybral obzrieť si Šermanov vrch zblízka. V jeho okolí sa nachádzalo veľa významných baní. Dá sa teda vyviezť až k jeho upätiu bez problémov cestou, ktorá slúži baníkom (napriek výstražnej značke upozorňujúcej na jej hrboľatý povrch). Po kratšej jazde z Leadvillu som uzrel svoj cieľ. Holý masív Šermanovho vrchu uzatváral dolinu predo mnou. Vrch nemá výrazný vrchol - tvorí ho dlhý nečlenitý hrebeň, na ktorom sa neznámym dobrodruhom podarilo dokonca pristáť lietadlom.
Večerný pohľad na Šermanov vrch bol očarujúci. Vystúpil som z auta a v nemom úžase som sa díval na masívnu horu predo mnou, ktorú zapadajúce slnko zafarbilo do oranžova a kontrastovala s modrou oblohou v pozadí. Šermanov vrch sa považuje za jednu z najľahších 14 tisícok. To som už počul aj o iných štítoch, avšak realita bola napokon iná. Vrátil som sa teda späť, aby som si dobre oddýchol a starostlivo sa pripravil na jeho zdolanie.
Na druhý deň som bol o ôsmej ráno na rovnakom mieste. Teraz bola hora ponorená do ranného šera. Zostúpil som najprv ku potoku, ktorý tiekol na jej úpätí. Pri potoku som si všimol kvitnúť modrobiele kvety orlíčka nebeského (Aquilegia coerulea). Tento kvet je symbolom Koloráda a darí sa mu vo vyšších polohách v Sklanatých horách. Kvitne iba od júna do júla. Teraz bol však september, a preto som bol prekvapený. Tešil som sa však, že som ho konečne videl naživo. Napriek mojím častým návštevám v Koloráde, som ho ešte nikdy totiž doteraz nevidel.
Chodník k vrcholu ma viedol ku jeho južnému svahu. Bol som už nad hranicou lesa, takže som pociťoval ihneď nedostatok kyslíka. Cesta viedla po kopách kameňov, ktoré sa uvoľnili z úbočia. Aj napriek dobrému značeniu sa po nich postupovalo ťažko. Pozvoľne som sa prepracoval ku južnému svahu, kde sa chodník úplne vytratil a ja som musel zdolať príkre stúpanie iba intuitívne. Často som sa pridržiaval rukami, aby som nespadol. Postupoval som veľmi pomaly, musel som zhlboka dýchať a oddychovať vždy po pár krokoch. Asi po polhodine námahy sa chodník opäť objavil. Serpentínovite sa tiahol po úbočí k sedlu. Stúpanie po ňom bolo o čosi ľahšie, ale stále veľmi náročné.
Zo sedla už bol krásny pohľad na okolité hory. Odtiaľ nasledovalo stúpanie medzi skalami k vrcholu. Po jeho zdolaní som sa ocitol na dlhom takmer rovnom hrebeni, na ktorého konci bol vrchol Šermanovho vrchu. Morfológia hrebeňa priam pozýva dobrodruhov, aby na ňom pristali s lietadlom. Zo Šermanovho vrchu je krásny pohľad na údolie rieky Arkansas, na ktorého druhej strane sa vypínali Masívna hora a Elbertova hora. Ich reliéf sa mi vryl do pamäti a spája sa s krásnymi spomienkami na ich zdolanie.
Po kratšom oddychu som sa vydal na spiatočnú cestu. V sedle som stretol biele horské kozy (Oreamnos americanus), ktoré sa tam spokojne pásli a nevšímali si ma. Spustil som sa teda popri nich späť po južnom svahu dole ku autu. Celý výlet mi trval päť hodín, čím sa tento výstup zaradil k tým kratším, ale určite nešlo o ľahkú túru.
