Štít Blanca sa nachádza v pohorí Sangre de Cristo (Kristova krv), ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Dosahuje výšku 4 374 metrov a je štvrtou najvyššou horou v Colorade. V jeho okolí sa nachádzajú ďalšie tri významné štíty – Ellingwood Point, Little Bear a Lindsey – ktoré spolu tvoria kompaktné pohorie výrazne vystupujúce nad rovinaté údolie San Luis.
Blanca je zároveň jedným zo štyroch posvätných vrcholov pôvodných obyvateľov z kmeňa Navahov, označujúci východnú hranicu ich územia. Západnú hranicu označoval Humphreysov štít v Arizone, o ktorom si môžete prečítať viac tu.
Aj keď výstup na vrchol nie je technicky náročný – lezenie po skalách je potrebné len v krátkej záverečnej časti – celková túra je veľmi vyčerpávajúca. Meria približne 27 kilometrov a zahŕňa prevýšenie 1 900 metrov. Výlet pozostáva z troch častí: výstup k jazeru Como, výšľap do sedla a záverečné lezenie na vrchol. Začiatok túry (a teda aj jej celková dĺžka) závisí od typu vozidla – cesta k jazeru Como je síce prístupná autom, no celú ju zvládnu len motorky a štvorkolky. Hoci som videl aj odvážlivcov, ktorí sa o to pokúšali na Toyotách a Jeepoch.
Výlet sa dá rozdeliť na dve etapy s prenocovaním pri jazere Como, no väčšinu turistov odrádzajú časté návštevy medveďov. Pri mojom druhom pokuse som stretol Jima – počul som, ako hlučne postupoval po chodníku. Dali sme sa do reči a povedal mi, že plánuje prenocovať pri jazere. Na hrudi mal pripnutú nabitú pištoľ a zvonivým hlasom tvrdil, že ju neváha použiť. Pri spiatočnej ceste som si všimol jeho stan neďaleko jazera – opatrne som ho obišiel z diaľky, aby som ho náhodou nevyľakal a neskončil s guľkou v tele.
Štít Blanca som sa pokúsil zdolať trikrát. Pri prvom pokuse som precenil svoje sily – dostal som sa síce až do sedla pod vrcholom, ale uvedomil som si, že by som sa nestihol vrátiť za svetla k autu. Pri druhom pokuse som sa musel vrátiť kvôli snehovej pokrývke a nepredpovedanému dažďu, ktoré ma zaskočili v polovici júna. Tretí pokus som uskutočnil na začiatku septembra, keď som predpokladal, že sneh už bude roztopený. Nenapadlo mi však, že by mohol napadnúť čerstvý.
Autom som sa dostal do nadmorskej výšky 2 474 metrov, odkiaľ som sa o siedmej ráno vydal na zdĺhavú cestu k jazeru. Obloha bola krásne modrá, no keďže chodník vedie po západnom svahu v riedkom púštnom ihličnatom lese, bol ponorený do ranného tieňa, a tak sa mi dobre kráčalo. V minulosti sa popri ceste nachádzali označníky, no dnes sa zachoval už len jeden, ukazujúci štyri míle ku jazeru, takže som nevedel presne, ako rýchlo postupujem.
Keďže som túto trasu absolvoval už dvakrát, vedel som, aká je náročná. Napriek tomu sa mi niektoré jej časti zdali odlišné – terénne vozidlá a voda často menia jej povrch, žiaľ, k horšiemu. Pri zdĺhavých serpentínach ma prekvapila malá červená kvetina, ktorá rástla na suchom svahu – Ipomopsis aggregata, ľudovo nazývaná „nebeská raketa“, typická pre vyššie nadmorské výšky Skalnatých hôr. Všimol som si ju po prvý raz. Ostatné rastliny už odkvitli, alebo vyschli.
Na konci serpentín chodník vstupuje do doliny Holbrookovho potoka, ktorý vyviera z Kráterového jazera pod štítom Blanca, a ktorého zvuk mi spríjemňoval cestu až k jazeru Como. Púštny les tu sa zrazu zmení na vysokohorský – zakrpatené tuje ustúpia sviežim osikám a majestátnym smrekom. Žiaľ, veľa smrekov je vyschnutých – oslabilo ich sucho a napadol ich lykožrút. Zatiaľ nikomu nenapadlo ich vyrúbať.
Chodník je prevažne skalnatý a nie je veľmi príjemný na chodenie. Počas stúpania som stretol len štyroch turistov an jednu Toyotu, takže som vačšinu času postupoval iba za zvuku potoka a vŕzgania suchých smrekov.
Príchod k jazeru Como už z diaľky signalizuje štít Little Bear (Malý medveď), ktorého mohutný obrys dominuje okoliu. K jazeru som dorazil po troch hodinách, presne ako pri predchádzajúcich dvoch pokusoch. Chvíľu som si oddýchol a pokračoval ďalej.
Chodník najprv vedie okolo jazera a potom stúpa cez lesík nad ním. Aj sem sa ešte odvážia štvorkolkári, a preto je aj tu značne zničený. Nad lesíkom sa oddeľuje trasa k Malému medveďovi, stúpanie sa tu zmierni – cesta vedie vysokohorskou lúkou pomedzi roztrúsené smreky. Tečie tu niekoľko potokov a nachádzajú sa tu aj menšie plesá, všetky pod dohľadom Malého medveďa, ktorého strmé svahy dramaticky vystupujú k oblohe. Odtiaľto sa naskytne aj prvý pohľad na dvojicu vrchov – Ellingwood Point a Blanca, ktoré uzatvárajú horskú kotlinu a sú spojené širokým sedlom. Blanca je zase prepojená s Malým medveďom dlhým členitým hrebeňom. Tieto tri štíty tak vytvárajú údolie, ktoré na viacerých miestach prehradili zosuvy a vytvorili kaskádovité jazerá. Napriek tomu, že je Blanca najvyššia zo všetkých štítov, z kotliny pôsobí veľmi nenápadne. Jej pravú výšku som pochopil až pri pohľade na ňu z vrcholu Malého medveďa.
Chodník ďalej smeruje k vodopádu, okolo ktorého ma po strmých serpentínach priviedol k jazerám nad ním. Tu sa opäť stúpanie na chvíľu zmierni. Okolo jazier ešte rástla tráva, ale za nimi boli už len kamene. Chodník je tu zasadený do morén a skál a postupne stúpa nad posledné jazero – Kráterové jazero, ktoré bolo – na rozdiel od júna – roztopené. Snehová pokrývka už zmizla, no na skalných útesoch sa belel nový sneh, ktorý musel napadnúť cez noc. Neskôr sa začal objavovať aj na chodníku.
Stúpanie bolo veľmi únavné a vyžadovalo si častý oddych. Cestou som stretol dvoch vracajúcich sa turistov, ktorí sa priznali, že výstup na vrchol vzdali. To ma veľmi nepotešilo, rovnako ako mraky, ktoré sa začali čoraz častejšie objavovať nad mojím cieľom. Po takmer štyroch hodinách výšľapu of jazera som sa dostal do sedla a unavene sa pozeral na vrchol nado mnou. Zo sedla už nevedie chodník – treba liezť po skalnatom hrebeni. Zo severu sa približovali tmavé oblaky. Rozmýšľal som, či pokračovať, alebo sa opäť vzdať. Rozhodol som sa ísť ďalej. Asi po sto metroch lezenia začalo snežiť a ozvali sa hromy. Schoval som sa za skalný útes a premýšľal, že vrchol opäť nedosiahnem. Turistický sprievodca špeciálne inštruuje lezenie po hrebeni, no postup v závetrí sa mi zdal omnoho rozumnejší. Po chvíli rozhodovania som pokračoval v lezení. Bez problémov som sa dostal až na vrchol – po ôsmich hodinách namáhavého stúpania. Na vrchole som pobudol iba chvíľku kvôli silnému vetru. Okolité hory boli chvíľami úplne neviditeľné. Sneženie našťastie prestalo a ja som sa spustil späť do sedla.
Čakala ma ešte dlhá a namáhavá cesta späť. Akoby čarovným prútikom sa všetky mraky rozplynuli a opäť začalo svietiť slnko na krásnej modrej oblohe. Cestou k jazeru som nikoho nestretol. Prvých turistov som uvidel až pod jazerom Como – chystali sa pri ňom stanovať. Rázne šľapali a nejavili známky únavy. Neskôr som videl ich odparkované autá na konci serpentín, čím si značne uľahčili cestu – na rozdiel odo mňa.
Slnko zapadlo, keď som bol ešte na serpentínach. Poslednú časť túry som zvládol po tme. Kamenistý chodník nie je ideálny na nočný výlet – často som zakopával. K autu som sa vrátil po 13 hodinách. Síce na tretí pokus, ale konečne som zdolal aj tento štít.
