Štít Carlit, Francúzsko
Štít Carlit (po francúzsky Pic Carlit, po katalánsky Puig Carlit) je výrazná hora vo Východných Pyrenejách, ktorá dosahuje nadmorskú výšku 2 921 metrov. Spolu so štítmi Comapedrosa a Puigmal patrí do skupiny mohutných, ale nižších pyrenejských vrchov nepresahujúcich 3 000 metrov (v Pyrejnejách je viac ako 120 vrchov vystupujúcich and túto výšku). Prvá zmienka o vrchu je dochovaná z 12 storočia a jeho meno asi znamenalo kameň či sutiny a prvý zaznamenaný výstup je z roku 1864. Výstup na tento štít je veľmi obľúbený, aj napriek jeho technickej náročnosti. Menej zdatných turistov láka 12 plies, ktoré sa nachádzajú v jeho okolí a dajú sa okolo nich urobiť túry rôznej dĺžky.
Z Barcelony som vyrazil autom a na parkovisko pri priehrade Bouillouses, kde začína turistický chodník, som dorazil o desiatej ráno. Prekvapilo ma tam už asi dvadsať zaparkovaných áut napriek tomu, že nebol víkend. K parkovisku vedie pohodlná, dobre udržiavaná lesná cesta z dedinky Mont Luis. V okolí sa nachádzajú viaceré lyžiarske strediská a popri ceste som si všimol niekoľko kempingov i menších chát, ktoré už boli v tejto časti roka zatvorené.
Vyrazil som rezko po kamenistom chodníku borovicovým lesíkom. Aj napriek väčšiemu počtu áut na parkovisku som spočiatku kráčal v tichu lesa, čo sa však rýchlo zmenilo, keď som začul pred sebou najprv pokrikovanie a neskôr hulákanie francúzskych tínedžerov. Nevyzerali byť vystrojení na náročný výstup, tak mi ostalo dúfať, že zostanú len pri plesách. Postupne som začal predbiehať aj ďaľších turistov, ktorí boli našťastie menej hluční.
Borovicový lesík rýchlo skončil a chodník mierne stúpal po horskej lúke okolo prvých plies. Asi po 45 minútach sa mi naskytol prvý pohľad na môj cieľ. Členitý vrchol Carlitu sa týčil v diaľke na horizonte medzi dvoma špicatými horami. Chodník sa k nemu približoval zo severnej strany. Onedlho som zbadal značku, ktorá ma informovala, že na vrchol by som sa mal dostať o dve hodiny.
Borovice sa postupne vytrácali a na horských lúkach pokrytých vyschnutou trávou a vresom rástli už iba borievkové kríky, ktoré neskôr vystriedali husté rododendrony. Zaujali ma tým, že sa na nich ešte objavovali ružové kvety, čo bolo prekvapujúce vzhľadom na ročné obdobie. Slnečné októbrové počasie v nich pravdepodobne prebudilo túžbu po živote.
Pri ďalšej značke, ktorú som dosiahol po polhodinke sa končil najdlhší okruh okolo plies a začalo sa stúpanie po kamenistom úbočí. Stúpanie mi spríjemňoval nácvik leteckej záchrannej akcie. Vrtuľník krúžil nad posledným plesom a cvičil prístup ku členitému reliéfu hôr. Po namáhavom výstupe som sa ocitol v sedle pod vrcholom, kde ma privítalo tiché pleso (bez mena) obklopené kamennými zosuvmi.
Od plesa stúpal chodník prudko po východnom úbočí k vrcholu. Tu som začal stretávať turistov zostupujúcich z Carlitu. Chodník sa postupne stočil na severný svah, ktorý bol pokrytý ostrými skalami. Odrazu prudko zabočil do žľabu, po ktorom sa bolo treba štverať hore po štyroch (à quatre pattes) ako pohotovo hlásila jedna turistka predo mnou.
Po prekonaní žľabu pokračoval výstup na jeho druhej strane strmo k vrcholu. Aj naďalej sa bolo treba pridŕžať rukami a postupovať pomaly nahor.
Po troch hodinách som sa ocitol na vrchole, kde oddychovalo najmenej 20 turistov. Tu bol tiež umiestnený železný kríž dekorovaný rôznymi stuhami, ktoré dodávali trochu radosti nehostinnému skalnatému štítu. Pohľad na nekonečné okolité vrchy bez akékoľvek zelenej farby vyzeral skľučujúco. Jediný potešujúci pohľad bol na plesá smerom na sever.
Po krátkom oddychu som sa pustil na spiatočnú cestu. Opatrne som sa posúval ku žľabu a začal som po ňom zliezať. Stretával som ďalších turistov, ktorí smerovali k vrcholu a musel som sa im vyhýbať. Našťastie skaly v žľabe boli dostatočne pevné, takže nehrozilo, že by sa uvoľnili a niekoho zranili.
Pomaly som zišiel až k plesám. Zvolil som si dlhšiu trasu, ktorá ma viedla po ich brehoch, keďže priama cesta nahor sa im vyhla. Pokojné vodné plochy lemovali suché vresoviská i rododendrony, na ktorých sa ešte objavovali ružové kvety. Pri jazerách som stretol viacerých turistov, hlavne rodiny s deťmi či skupinky dôchodcov.
Na úplne zaplnené parkovisko pri priehrade som sa vrátil presne podľa turistickej príručky po päť a pol hodinách. Prihovorila sa mi skupinka miestnych obyvateľov a zaujímali sa o výstup. Boli nadšení, že sa mi výlet páčil, a že sme sa dohovorili po francúzsky. Celková dĺžka túry je asi 13.5 km a prekonáva prevýšenie 880 metrov. Celý deň bolo mierne pod mrakom, ideálne počasie na tento namáhavý výlet.
