Štít La Plata
Štít La Plata (La Plata Peak) sa nachádza v Pohorí Sawatch (Sawatch Range) v Skalnatých horách (Rocky Mountains). Jeho vrchol dosahuje výšku 4,372 metrov a je piatym najvyšším vrchom Koloráda. Pomenovaný je podľa bohatých nálezísk striebra, ktoré sa nachádzali v jeho okolí (la plata = striebro po španielsky).
Na vrchol vedú dve trasy: severná a južná. Vybral som si južnú trasu, ktorá začínala v doline pri Jasnom potoku (Clear creek). Ten som už poznal, lebo od neho vyrážajú trasy aj na ďalšie známe štíty - 14 tisícky (vrchy v Koloráde, kotré presahujú výšku 14,000 stôp - asi 4,267 metrov nad morom). V tejto doline sa nachádzajú aj pozostatky baníckej usadlosti Winfield, v ktorej v čase najväčšieho rozmachu ťažby striebra žilo až 1,500 ľudí. Dodnes sa z nej zachovali vďaka nadšencom už iba tri zruby. Striebro sa zvážalo z okolitých baní na konských záprahoch. Avšak skôr než stihli zmodernizovať jeho ťažbu, cena sa na svetových trhoch prepadla, a tak sa ťažba stala nerentabilná a dedina postupne zanikla. Cestu do nej teda nikdy nevyasfaltovali.
Za Winfieldom sa začala ozajstná lesná cesta, ktorá si vyžadovala opatrnú jazdu. Podľa inštrukcií som zaparkoval, keď už ďalej nebola zjazdná a pokračoval som peši. Bolo krásne septembrové ráno. Chodník nebol síce značený, ale bol dobre viditeľný. Spočiatku stúpal lesom popri potoku a postupne ma priviedol, až ku hranici lesa. Tu sa predo mnou otvorilo široké takmer podtatranské údolie obkolesené horami. Chodník naďalej stúpal iba mierne a približoval sa k horám, ktoré predo mnou vytvárali obrovský amfiteáter. Nebolo mi úplne jasné, kde je môj cieľ. Na obzore vľavo sa vynímal výrazný štít, neskôr som zistil, že sa volá Sayers. Trasa chvíľu viedla cez mokraď, na ktorej konci začalo prvé vážne stúpanie ku hrebeňu. Chodník rázne stúpal, bol však spočiatku dobre upravený, takže sa dalo po ňom dobre kráčať. Postupne sa však vytratil a musel som sa s námahou štverať po príkrom zerodovanom svahu, čo bolo značne vyčerpávajúce.
Po namáhavom výstupe sa mi z hrebeňa naskytol pekný výhľad na údolie Jasného potoka a na hory za ním. Po krátkej pauze som pokračoval ďalej. Predo mnou sa objavila vysoká hora pokrytá kameňmi. Predpokladal som, že je to môj cieľ. A tak som sa vydal ku nej. Chodník ma priviedol až pod ňu, kde začal opäť veľmi náročný úsek. Okrem prudkého stúpania, bola cesta na mnohých miestach zničená eróziou. Pomaly som vystupoval k vrcholu a často sa šmýkal a potkýnal. Často som musel oddychovať a zhlboka dýchať. Keď som konečne dorazil na vrchol, a tešil sa z cieľa, predo mnou sa ukázalo sedlo s ďalším hrebeňom za ním. Ten sa nápadne podobal Barancom v Západných Tatrách. Bolo treba postupne prejsť cez štyri menšie vrcholy, ktoré ma delili od La Platy.
Prv než som sa pustil po hrebeni, sa na oblohe objavili stíhačky amerického letectva. V neďalekom meste Colorado Springs sa totiž nachádza Patersonova letecká základňa, na ktorej sídli severné veliteľstvo amerických vzdušných síl. Základňa je otvorená sčasti pre verejnosť a oplatí sa ju navštíviť. Najimpozantnejšia stavba na základni je modernistická kaplnka od architekta Waltera Netscheho z roku 1962, ktorá získala mnoho ocenení. Už z diaľky si nemožno nevšimnúť strohý rad jej sedemnástich oceľových vežičiek. Celá stavba vyzerá ako obrie origami.
Keď utíchlo burácanie stíhačiek, pustil som sa do „Barancov“. Aj tu bol chodník takmer neviditeľný a nebolo jasné či sa musím dostať na každý jeden vrchol, alebo sa dajú obísť. Na oblohe sa začali sťahovať mraky a pripravovali sa na pravidelnú poobednú sprchu. Musel som sa poponáhľať, aby ma nezastihla na vrchole. Postupne som vystúpil na jednotlivé vrcholy v túžobnom očakávaní cieľa. Po štyroch hodinách namáhavého výstupu som sa dostal na La Platu. Bol z nej krásny výhľad na sever, kde som spoznal Elbertovu a Masívnu horu, ktoré som nedávno zdolal. V údolí podo mnou som si tiež všimol Kryštálové jazero (Crystal Lake).
Na vrchole som sa nezdržal veľmi dlho, kvôli hromadiacim sa mrakom. Pomaly som zišiel cez „Barance“ do sedla. Tu som rozmýšľal, ako sa spustiť čo najrýchlejšie dole. Zostupoval som južnejšie po svahu ako pri rannom výstupe. Zrazu som sa ocitol medzi žlto kvitnúcimi alpskými slnečnicami (Tetraneuris grandiflora), ktoré rastú iba vo vysokých polohách v Skalnatých horách. Prekvapilo ma, že sa im darí prežiť na skalnatom úbočí a kvitli tak neskoro v roku.
Po chvíli oddychu som sa spustil späť do údolia. Bol som rád, že sa vyčasilo a dážď ma obišiel. K autu som dorazil vyčerpaný po siedmych hodinách túry. Tento výlet určite stál za vynaložené úsilie.
