Wheelerov vrch
Wheelerov vrch (Wheeler Peak) je najvyšší bod štátu Nové Mexiko a nachádza sa v horách Sange de Cristo (Sangre de Cristo Mountains) v južnej časti Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Týči sa do výšky 4 013 metrov a je pomenovaný po americkom prieskumníkovi a kartografovi Georgovi Montaguovi Wheelerovi. Vypína sa nad historickým mestečkom Taos, v ktorého blízkosti je aj rovnomenné lyžiarske stredisko. Napriek jeho vysokej nadmorskej výške (takmer dvakrát vyššej než Chopok), má typickú nízkotatranskú morfológiu – je zarastený trávou takmer až po samý vrcholec, a dá sa na neho dostať turistickým chodníkom prvého stupňa obtiažnosti horolezeckých výstupov.
Na túru som sa vybral 27. mája. V rámci prípravy som si na internete naštudoval podrobnosti o turistickom chodníku a pozrel si niekoľko videí z úspešných výstupov. Pri príchode na takmer zaplnené parkovisko som zbadal tabuľu, ktorá označovala začiatok turistického chodníka Horský býk vedúceho na vrchol. Vyrazil som po ňom okolo siedmej ráno. Krásne jarné počasie mi spríjemňovalo cestu tichým ihličnatým lesom. Napriek veľkému počtu áut na parkovisku, som nevidel, ani nepočul žiadnych turistov, čo ma trochu miatlo.
Chodník postupne stúpal a po hodine a pol sa priblížil k hranici lesa, kde sa mi začali naskytovať výhľady na okolité hory. Stromy postupne mizli a onedlho som sa ocitol na rozkvitnutej horskej lúke. Zaujali ma na nej výrazné tmavomodré kvety podobné nezábudkam či zvončekom. Zaujímavé boli nielen kvôli svojím pekným kvetom a jemným členitým listom, ale aj svojím menom. Volajú sa nebeskí piloti (Polemonium viscosum), asi preto, že rastú iba v nadmorských výškach nad 3 000 metrov. Nájsť ich môzete na horách v západnej časti Spojených štátov a určite ich v mojich blogoch ešte uvidíte.
Postupoval som po lúke, avšak chodník nesmeroval k žiadnemu výraznému vrchu. Skôr naopak, začal klesať ku hranici lesa, a tak sa moje pochybnosti o správnom smere naďalej zvyšovali. Poslušne som schádzal do údolia a s ľútosťou som pozoroval, ako strácam ťažko vyšliapanú nadmorskú výšku. Za chvíľu som sa ocitol opäť medzi ihličnatými stromami. Našťastie klesanie prestalo a po krátkej chôdzi lesom som bol pod mierne stúpajúcim svahom, po ktorého úbočí sa vinuli dlhé serpentíny. S nevôľou som sa pustil po nich.
Stúpal som po monotónnom svahu pokrytom hnedou trávou a malými kríkmi, ktoré trpezlivo očakávali príchod teplejšieho počasia. Zdvihol sa silný vietor, ktorý mi spolu s nedostatkom kyslíka výrazne sťažoval výstup. Stále som nikoho nestretol. Až po chvíli som zazrel na horizonte siluety dvoch osôb stúpajúcich k vrcholu. Avšak šanca, že by som ich dobehol a uistil sa o správnom smerovaní bola minimálna. Zhlboka som dýchal a pomaly stúpal vpred. Po takmer dvoch hodinách som sa priblížil k vrcholu, pred ktorým ležalo niekoľko širokých snehových jazykov. Opatrne som postupoval a dával pozor, aby som sa nezošmykol do údolia, kde sa trblietalo pleso v tvare podkovy (Horseshoe Lake). Keď som konečne dosiahol vrchol, prekvapila ma tabuľa označujúca Walterov (nie Wheelerov) vrch. Rýchlo som sa poobzeral a zbadal som neďaleko cieľ mojej túry – Wheelerov vrch. Bolo na ňom viacero turistov, ktorí sa tam museli dostať inou cestou. Všimol som si ako sa v sedle pod vrcholom z doliny pripája k môjmu chodníku cesta, po ktorej kráčalo veľa ľudí. Pochopil som, že som nešiel najkratšou trasou, ale pri pohľade na množstvo turistov som neľutoval.
Spustil som sa z Walterovho vrchu a asi po pol hodine som stál konečne v cieli. Výhľad na okolité hory bol očarujúci. Keďže na vrchol prichádzalo stále viac ľudí, pobral som sa rýchlo na cestu späť. Teraz už po správnej trase. Napriek jej veľkej obľube, chodník nebol veľmi široký a spôsoboval časté kolízie. Jedna sa udiala hneď o chvíľu. Začul som zvadu, ktorú vyvolala turistka stúpajúca k vrcholu. Nahlas poučovala oproti idúceho: Pane vy ste Angličan? Ak sa mi vyhýbate sprava musíte byť z Anglicka! Úzky chodník na tomto mieste strmo klesal a veľmi ťažko sa dalo vyhýbať turistom smerujúcim nahor. Spomenul som si na pravidlo z turistickej príručky, ktoré hovorí, že pri stretávaní v horách, zostupujúci turisti majú vždy prednosť! Pani ignorovala túto zásadu, bezohľadne kráčala nahor a dožadovala sa prednosti. Trochu som bol zahanbený, lebo jej silný francúzsky prízvuk prezrádzal, že bola z Európy.
Ďalší zostup sa už zaobišiel bez zvád. Zošliapal som serpentínami ku Williamsovmu jazeru odkiaľ viedla rušná lesná cesta až na parkovisko pri lyžiarskom stredisku. Bola prerušená na niekoľkých miestach kamennými zosuvmi, pozostatkami po lavínach. Po siedmych hodinách som dorazil na parkovisko. Vďaka rannému pochybeniu som sa na Wheelerov vrh dostal dlhšou, ale zato pokojnou cestou.
Nasledujúci deň som si pozrel okolie Taosu a narazil som na pamätník vojakom, ktorí zahynuli vo Vietname. Nachádza sa východne od Wheerovho vrchu pri dedinke Angel Fire a jeho biela kaplnka pekne zapadá do panorámy okolitých vrchov. Práve v nej prebiehala spomienková udalosť pri príležitosti Dňa obetí vojen (Memorial Day). Na stromoch pri pamätníku boli priviazané žlté stuhy, symbolizujúce solidaritu s vojakmi v zahraničných misiách a pekne ladili so štátnymi vlajkami Nového Mexika.
