Whitneyho hora
Whitneyho hora (Mount Whitney) sa nachádza v pohorí Sierra Nevada a je najvyšším vrchom štátu Kalifornia a zároveň najvyšším vrchom Spojených štátov (bez Aljašky). Týči sa do výšky úctihodných 4,421 metrov a je pomenovaný po profesorovi geológie Harvardskej univerzity Josiahovi Whitneyovi.
Pre obrovský záujem o výstup na túto horu je potrebné si vopred zaobstarať vstupenku. Tie sa vydávajú na obdobie od mája do októbra v lotérií, do ktorej sa treba prihlásiť v marci. Keďže som zmeškal termín prihlášky, nepredpokladal som, že sa mi podarí zdolať túto horu v blízkej budúcnosti. Avšak pri náhodnej prehliadke stránky lotérie v septembri, som si všimol voľné miesto na 2. októbra. Neváhal som a vycestoval som do Kalifornie. Večer pred výletom som si vyzdvihol cennú vstupenku v turistickom stredisku v mestečku Lone Pine na úpätí hôr. Ku vstupenke mi pridali aj zelené plastové vrecko na prípadné vykonanie hygienických potrieb počas túry.
Túra na vrchol a späť je dlhá 35 kilometrov a prekonáva výškový rozdiel 2,548 metrov. Pre jej náročnosť sa odporúča dobrá príprava, ktorá zahŕňa okrem iného aj zakúpenie čelovky. V deň výletu som sa dostavil o pol piatej ráno na takmer plné parkovisko (Whitney Portal), kde začína turistický chodník. Sprievodcovia odporúčajú vyraziť pred štvrtou. Väčšina áut už bola teda opustená, a posledná skupinka turistov práve vyrážala. Po ich odchode bolo počuť iba zvuk vetra v korunách borovíc a pri pohľade na nich ma ohromila nádherná hviezdna obloha s mliečnou dráhou, akú som doteraz videl iba na obrazovke počítača.
Cesta na vrchol Whitneyho hory je rozdelená do piatich etáp: výstup nad hranicu lesa, cesta popri plesách, 99 serpentín, cesta popri hrebeni a záverečný výstup. Nasadil som si teda čelovku, pripevnil som vstupenku podľa inštrukcií na ruksak a vyrazil.
Prvú etapu som zvládol za tmy. Kráčal som sám vo svetle baterky. Pri pohľade do strany sa v svetle mojej čelovky v lese roztancovali strašidelné tiene stromov, a tak som radšej uprene pozeral iba pod nohy. Zámerne som tiež počúval hudbu, aby ma “nevyrušovali” zvuky lesa. Bol som nervózny, lebo toto bola moja prvá túra po tme. Mojej úzkosti nepomohla ani tabuľa s nápisom “Vstupujete na územie grizly medveďov” umiestnená pri ceste na parkovisko. Občas som v diaľke zazrel blikať svetlá bateriek mojich predchodcov, čo ma trochu upokojovalo. Postupne som ich začal bez väčšej námahy predbiehať. Hoci cesta prudko stúpala, svieži vzduch mi pomáhal rýchlo postupovať vpred. Za svitania som dorazil ku Zrkadlovému plesu (Mirror lake), kde sa končil les a začínali sa skaly. Tu som prvýkrát uvidel svoj cieľový bod. Bol som udivený. V rannom svetle sa predo mnou vypínali masívne svetlé granitové skaly a ich vrcholy žiarili v lúčoch vychádzajúceho slnka. Pohľad mi nebol úplne neznámy, počas prípravy som si naštudoval fotky, ktoré na svojich túrach urobili viacerí turisti, avšak žiadne nezachytili toto ranné predstavenie.
Druhá etapa túry ma viedla po širokom horskom údolí medzi masívnymi skalnými vrchmi. Začal fúkať studený vietor. Slnko bolo ešte nízko a nestihlo ohriať vzduch ani roztopiť ľad popri ceste. Našťastie som bol dobre oblečený. Pomaly som pokračoval po skalnatom chodníku a približoval sa k mohutným granitovým stenám, ktoré vytvárali v rannom slnku očarujúce kulisy. Masív Whitneyho hory sa sformoval vytlačením veľkej vulkanickej žulovej hmoty na povrch. Jej zvetraním sa vytvorili kamenné veže a ihly, ktoré tvoria nezabudnuteľnú siluetu jeho hrebeňa. Keďže geologická činnosť v tejto oblasti je stále veľmi silná, pôvodná žulová hmota je naďalej vytláčaná smerom hore, a nadmorská výška celého masívu, vrátane Whitneyho hory sa neustále zvyšuje. Na konci údolia sa pod mohutnými stenami nachádza niekoľko plies. Najväčšie z nich je Consultation Lake a dorazil som ku nemu po troch hodinách rezkej chôdze. Tu je povolené stanovanie pre tých, čo si rozložia túru na dva dni. Všimol som si niekoľko stanov na brehu zamrznutého plesa, ich majitelia sa už pripravovali na dnešný výstup.
Za plesom začínala tretia, najnáročnejšia etapa túry - 99 serpentín. Niektorí síce pochybujú o počte a tvrdia, že ich je iba 96. To však nič nemení na obťažnosti tohto úseku. Serpentíny totiž smerujú strmo ku hrebeňu skalného masívu a prekonávajú viac ako 500 metrový výškový rozdiel. Začal som teda opatrne stúpať nahor, nafúkaný sneh a ľad mohli spôsobiť šmyk či pád aj napriek tomu, že na viacerých miestach boli pri chodníku umiestnené oceľové káble. Po hodine a pol výstupu som sa ocitol na hrebeni, kde som zbadal tabuľu s demoralizujúcou správou. Oznamovala mi, že vrchol je vzdialený ešte 1.9 míle (3 km).
Po krátkej prestávke som pokračoval vo štvrtej etape. Chodník viedol popod hrebeň skalného masívu zo západnej strany. Hrebeň tu bol veľmi členitý a medzery medzi kamennými ihlami a vežami umožňovali nádherne pohľady do údolia. Teraz som sa už mohol priamo dotknúť skalnatých útvarov, ktoré som obdivoval z diaľky počas výstupu ku plesám. Každý z nich má svoje meno. Prvý nesie meno Johna Muira, pioniera, ktorý miloval hory a pochopil, že ich treba chrániť pred hľadačmi drahých kovov, ktorí počas zlatej horúčky v Kalifornii bezohľadne drancovali prírodu. Jeho zásluhou vznikol pred 130 rokmi Yosemitský národný park, v ktorom bola zakázaná akákoľvek banská činnosť. Ďalšie skalné útvary majú príznačné mená ako Brutálna veža či Mladšia ihla. Stúpanie na týchto miestach už bolo iba mierne, ale aj tak som musel kvôli únave a riedkemu vzduchu často oddychovať. Turistov som stretával už iba zriedka.
Pomaly som sa priblížil k záverečnému výstupu (poslednej etape). Prichádzal som k vrcholu zo západnej strany, odkiaľ je pohľad na horu výrazne iný ako ten, ktorý som obdivoval od rána z južnej strany. Vrch bol pokrytý veľkými svetlými žulovými balvanmi. Keďže boli ploché a takmer pravidelne naskladané na sebe, ľahko sa po nich stúpalo do cieľa. Konečne som zazrel ikonickú budovu turistickej útulne, ktorú postavili na vrchole pred 100 rokmi. Po šesť a pol hodinách som stál pred tabuľou, ktorá informuje turistov o dosiahnutej nadmorskej výške 14,496 stôp (4,418 mnm). Tabuľa tu bola inštalovaná v roku 1930, avšak posledné merania z roku 1990 určili výšku hory na 14,505 stôp (4,421 mnm). Trojmetrový rozdiel sa vysvetľuje použitím presnejších meracích prístrojov, ale aj stálou geologickou činnosťou. Krásne výhľady na okolité hory pohoria Sierra Nevada boli výbornou odmenou za vynaloženú námahu (spolu s Horalkami, ktorými ma na túto túru zásobila moja sesternica).
Po zaslúženom oddychu som sa vydal na spiatočnú cestu. Zostup z vrcholu odhalil iný pohľad na členitý hrebeň masívu. Pripomínal obrovskú šikmú strechu mierne sa zvažujúcu do údolia smerom na západ. Jej južná strana dramaticky padala dole. Na jej okraji bolo vidieť obrysy Kelerovej a Crooksovej ihly. V západnom údolí sa nachádza tiež niekoľko plies. Asi najznámejšie je Gitarové pleso, pomenované podľa svojho tvaru.
Postupne som sa prepracoval ku 99 serpentínam a spustil som sa po nich dole ku plesu Consultation Lake. Pred sebou som zbadal unavenú turistku vracajúci sa z vrcholu. Bol som zvedavý, kedy vyrazila na túru. Povedala, že začala šliapať o polnoci, päť hodín skôr ako ja. Pýtal som sa, či sa nebála ísť sama po tme. Potvrdila, že sa veľmi bála. Podelil som sa s ňou o vodu, keďže už všetku minula a po krátkom rozhovore sme sa rozlúčili. Pokračoval som v zostupe a tešil sa na úsek, ktorým som prešiel po tme. Zaujímalo ma, ako vyzeral. Bol som prekvapený do akého strmého svahu bol chodník zasadený. Aj menšia nepozornosť by znamenala pád do hĺbky. Posledné klesanie sa mi zdalo nekonečné. Na parkovisko som dorazil o piatej, presne po 12 hodinách túry. Turistický sprievodca odhaduje, že zdolanie tejto 35 kilometrovej cesty potrvá 12 - 16 hodín. Zvládol som ju teda v dolnom limite a krásne spomienky na tento výlet splatili vynaložené úsilie (zelené plastové vrecko ostalo nepoužité)!
Na záver ešte jedna zaujímavosť. Asi 200 kilometrov od Whitneyho hory sa nachádza miesto Zlá voda (Badwater) v Údolií smrti (Death Valley), ktoré je najnižšie položeným miestom v Spojených štátoch. Jeho nadmorská výška je 85.5 metrov pod hladinu mora. Zastavil som sa tam deň pred mojou túrou. Za 24 hodín som prekonal výškový rozdiel medzi najnižším a najvyšším miestom v Spojených štátoch - teda viac ako 4,500 metrov. Američania by hrdo povedali: Only in US (voľný preklad: Také niečo sa dá zažiť iba v Amerike)!
