Tento príspevok je vlastne krátkym opisom môjho malého včerajšieho zážitku.
V poobedňajších hodinách som s mojou malou krásnou dcérkou navštívil miestne dedinské potraviny s cieľom kúpiť jej obľúbeného pribináčika, na ktorého sa veľmi tešila. Po mojom vložení daného tovaru do košíka moja krpatá trojročná dcérka pribehla za mnou so slovami „Nie, ja sama si vyberiem“. Nakoľko poznám dobre jej tvrdohlavú povahu, súhlasil som. Viki vzala pribináčika z košíka, dala ho späť do regála a následne vytiahla úplne rovnakého (neviem presne či dokonca nie presne toho istého) pribináčika s ráznym rozhodnutím „Tento“. „Ok, nie je problém“ automaticky som súhlasil a poberal sa preč. Zastavili ma slová „Počkaj, nie ten“. Malá opäť vybrala pribináčika a vrátila ho späť do regála. Následne vybrala iné jogurty odvedľa so slovami „Tento si vezmem a tento“. V podstate mi to bolo jedno ktorý si vyberie (nakoniec, boli vlastne i lacnejšie =;o))) ), akurát mi hneď začalo vŕtať v hlave, prečo si to moje dieťa vybralo tie dva anonymné jogurty, veď som predsa veľmi dobre vedel, ako veľmi má pribináčika rada. Vysvetlenie mi poskytla takmer okamžite sama. „Toto je zajačik a toto macko. Oni sú kamaráti, oni musia ísť spolu.“ Môj pohľad automaticky skĺzol na vybraté jogurty v košíku a taktika výberu mi bola pri pohľade na rozprávkové postavičky na obale okamžite jasná. Chuť nechuť, obal predáva a inak to nebolo ani v tomto prípade.
Rozum sa rozbehol na plné obrátky a ja som nemohol uveriť tomu môjmu prvotnému nepochopeniu výberu jogurtu. Môžeme robiť v biznise akokoľvek dlho, akonáhle však nepochopíme a neporozumieme potrebám spotrebiteľa či klienta tak v danom obore nemáme šancu! Viktorka, ďakujem za lekciu.
