Sarajevo je mesto rôznych tvárí. Stretávajú sa tu tri rôzne etniká, ktoré si spolu nažívajú viac-menej v symbióze. Stretal a spoznával som zástupcov každého z nich, ale vďaka našej moslimskej tlmočníčke bol náš najčastejší kontakt práve s týmto etnikom. Moslimské štvrte, mešity, trh, originálne jedlá a spôsob stolovania, pravá arabská káva. Bolo to veľmi pôsobivé, priam podmaňujúce, to mesto som si zamiloval. O tejto ceste by sa dalo rozprávať a písať veľa a dlho, ale to nie je momentálne mojim cieľom. Chcel som sa len podeliť s vami o jeden zážitok, ktorý mi silno zakotvil v srdci a asi nikdy ho nepochopím..
Vojna je pre Bosnu a jej obyvateľov už minulosťou. Síce všade prítomnou (stovky žobrákov a vojnových invalidov v uliciach, obrovský cintorín na mieste olympijského štadióna, večné spomienky ľudí, dostrieľané alebo zničené budovy, ...), ale minulosťou. Nenávisť medzi prostým ľudom už dávno vyprchala a žijú si svojim bežným každodenným životom. Nakoľko je v Bosne dosť vysoká nezamestnanosť, bary a kaviarne v strede mesta žijú už od rána čulým životom. Ľudia posedávajú, pijú kávu, klebetia, hrajú šach na námestí.
Ako každý deň som si toho dňa sadol medzi nich a pozoroval okolitý život. Bol krásny májový deň, kvety voňali, bosnianska cigaretka znamenite chutila, okolitý ruch ma ukľudňoval a napĺňal pocitmi. Zrazu moju pozornosť zaujala jedna holubica. Nebola pekná a čulá ako tie ostatné navôkol, bola očividne chorá. Vôbec nelietala, iba ticho kvočala na zemi, perie strapaté, našuchorené. Okoloidúci ľudia ju museli obchádzať, pár krát na ňu takmer skočili, až som sa divil že sa tak ešte na tom rušnom námestí nestalo. Nevedel som čo jej je a ako dlho ešte bude žiť, bolo mi jej z akéhosi vnútorného dôvodu ľúto. Zrazu sa situácia zmenila. O samicu prejavili záujem hneď dvaja samci. Prileteli k nej a ja som napäto čakal čo sa bude diať. Na moje počudovanie ju najskôr napadli, zrejme aby zistili nakoľko sa dokáže brániť, a následne jeden z nich vyskočil na ňu a šup ho dovnútra. Chvíľku sa ponatriasal na tejto nemohúcej holubici a zoskočil spokojne dole. Akonáhle sa miesto na holubici uvoľnilo, tak druhý holub neváhal ani chvíľu a v tejto "duchaplnej" činnosti kamaráta vystriedal. Keď skončil tak sa opäť vymenili. Takto to išlo ešte niekoľko krát. Tie holuby ju normálne znásilnili. Na záver ešte holubicu kúsok poďobali a spokojne odleteli..
Príbehov o znásilneniach žien počas tamojšej vojny nám naša tlmočníčka porozprávala desiatky. Rovnako ako aj príbehov ohľadne nenávisti, pomsty, neúcty či potupy. Darmo, my ľudia sme proste takí - počas celých tisícročí vývoja sa vždy našli jedinci ktorí tvorili tú reprezentatívnu vzorku, ktorá keby radšej nebola. Ale že sa takéto správanie prenesie aj na zvieratá som skutočne do toho dňa netušil. A zvlášť na holuby - "symboly mieru". Žeby to správanie chytili od nás - ľudí?
