Viem, že väčšina ľudí, najmä v zrelom veku, túto moju úvahu silno odmietne. Tento článok však nebude o názoroch či zásluhách staršej generácie, ale o súčasných potrebách a smerovaní štátu a povedomia ľudí ako takého. Je známa pravda, že musia ešte aspoň 3 generácie (komunistov?) vymrieť, kým tu nastane nejaká zásadná zmena v myslení ľudí (čiže obyvateľstva). Je to určite dlhá doba pri plánoch, zámeroch a smerovaniach ktoré máme. Otázkou je, či sa naozaj nedá táto doba skrátiť. Dve generácie oproti trom je vizuálne skutočne iba symbolická doba, v reálnom živote však tento cca dvadsaťročný rozdiel urobí skutočne veľa! Riešení je určite viac, tým mojim by bol SKUTOČNE NEPOPULÁRNY krok odmietaný väčšinou obyvateľstva, ktorý by však (podľa môjho OSOBNÉHO názoru) teoreticky mohol mať dosť zásadný vplyv na pozitívne smerovanie vývoja nášho štátu.
Zásadná otázka tohto príspevku je jednoduchá – mali by mať občania v dôchodkovom veku nárok na určovanie ďalšieho smerovania politiky štátu ? Na voľby ? Na hlasovanie o ĎAĽŠOM smerovaní tohto štátu ? Mali by mať možnosť podieľať sa na príprave a vytváraní budúcnosti pre svoje deti či vnúčatá ? Vedia do toho ešte čo povedať ? Odpoveď nie je jednoznačná. V prípade mnohých z nich je veľmi jednoduchá a priama – ÁNO !!! Nemáme (podľa platnej legistatívy) žiadne morálne ani iné právo im do toho zasahovať. Navyše, mnohí z nich sú na vrchole svojich skúseností a schopní odovzdávať a šíriť ich medzi nás, mladšiu generáciu. Ale aké je percento “takýchto” “dôchodcov”? 5 alebo 10 percent ? Alebo menej ? Nie je snáď realita niekde inde ? Povedzme si na rovinu inú skutočnosť – smerovanie a výsledky volieb v súčasnej podobe určuje minimálne na 30% skupina obyvateľstva, ktorá je už v dôchodkovom veku. Odsúďte ma, obeste ma, preklajte ma, pošlite ma niekam ale podľa môjho názoru je to skupina ľuďi, ktorá si už svoj produktívny život “odžila” a počas neho mala veľa veľa príležitostí sa k jeho ďalšiemu smerovaniu vyjadriť. Skupina ľudí, ktorá je už (zväčša) za zenitom svojich schopností posudzovania objektivity, skupina ľudí ľahko ovplyvniteľná populizmom a majúca naň čas, skupina ľahko sa dajúca opiť rožkom vo forme vianočných príspevkov či vínom a gulášom na silvestra. Je toto naozaj skupina ľudí, ktorá by mala rozhodovať o osude, vývoji a ďaľšom smerovaní a živote svojich produktívnych detí a perspektívnych vnúčat ? Nastoľuje sa nám množstvo otázok. Skutočne si hlboko vážim skúsenosti našich predkov. Ale možností ovplyvniť našu budúcnosť mali v skutočnosti v minulosti už niekoľko. Čo z toho vzyšlo a vzychádza vieme všetci. To ovplyvniť nevieme. Ale naozaj chceme, aby táto vrstva obyvateľstva mala pri voľbách rozhodujúci podiel na skutočnosti kde a ako bude smerovať náš národ, naša politika, naša republika ? Myslím, že skúseností z posledných desaťročí už máme dosť...
Tieto moje slová sú tvrdé a odsúdeniaschopné. Nebránim sa kritike ani ukameňovaniu. O tom je predsa demokracia a sloboda prejavu. Otázok je určite veľa a mnohé z nich sú možno na premýšľanie, alebo aspoň na letmé premyslenie. Hoc tých otázok bolo možno položených veľa naraz, pár úvah na záver si ale neodpustím. Predstavte si typického dôchodcu spĺňajúceho presne pred chvíľou opísané inkriminujúce zadefinovania. Ide minimálne na 70 % o typického voliča strán, ktoré využívajú ako hlavnú hybnú páku ich popularity populizmus, opíjanie rožkami a vedomé zneužívanie dôchodcov na dosahovanie svojich plytkých cieľov. Nebudem menovať strany o ktorých je to všeobecne známe, každý triezvo uvažujúci čitateľ to vie asi sám najlepšie posúdiť. Každopádne však ide o strany a hnutia, ktoré zákonne využili túto silnú mocenskú páku na dosiahnutie svojich plytkých úmyslov. Otázkou je, kde by sme dnes boli, keby túto páku v rukách nemali. Keby museli stavať svoj program tak, aby bol zameraný na PRODUKTÍVNE vrstvy obyvateľstva, na skupiny ktoré vytvárali nielen HHP ale aj smerovanie štátu kedysi počas svojho produktívneho veku, ale vytvárajú ho DNES. Tie predošlé generácie, za to čo tvorili a kam dosmerovali predsa dostali a dostávajú svoje dividendy vo forme dôchodkov, prečo ich teda zneužívať za peniaze nás ostatných (ktorí si svoje dôchodky budujeme každodennou prácou dnes) na podporu nezmyslov, uvedomujúc si ich zo dňa na deň sa znižujúci mentálny stav ( tu sa skutočne nechcem nikoho dotknúť, ale rastúca senilita a neschopnosť rozvíjania vlastných názorov je u DRVIVEJ väčšiny dôchodcov snáď dávno dokázaná)?
Každá minca má dve strany, platí to aj v tu. Zákony nepustia. V tomto prípade ide o jednoduchú záležitosť – voliť môže ísť človek, ktorý dovŕšil 18 rokov. Zákonný a produktívny vek. Človek dosť dospelý a ZRELÝ na to, aby dokázal zvážiť, koho a prečo voliť. Určila sa podlala, určilo sa “od”. Otázkou je prečo sa DODNES neurčila druhá strana tejto bariéry. Veď je nepísaným pravidlom vo svete, prírode či živote, že keď existuje OD, tak musí predsa niekde existovať aj DO. Skutočne je ten 17-ročný tínedžer budujúci si svoj názor na svet a snažiaci sa ovplyvniť svoju ďalšiu budúcnosť MENEJ kompetentný rozhodovať o svojej budúcnosti ako 80-ročná babka či dedko, ktorí už často ani netušia akú a čiu budúcnosť vôbec ovplyvňujú? Je naozaj potrebné, aby tu (naviac po skúsenostiach z predošlých desaťročí) o budúcnosti a smerovaní mladých ľudí, ich detí, o budúcnosti vnúčat či pravnúčat rozhodovali ľudia, ktorí majú často problémy pri rozhodovaní o prostých elementárnych veciach v ich osobnom živote?
SKUTOČNE sa nechcem nikoho dotknúť, môj postoj je tvrdý a viem to, ale môj prostý názor je jednoduchý. Kde existuje OD, nech existuje aj DO! Prečo tak nepostaviť aj zákon ? Ak sa raz niekto rozhodne odísť do dôchodkového veku, nech automaticky počíta s tým, že sa zrieka, mimo množstva iných vecí, aj takej “drobnosti”, akou je volebné právo, čiže ROZHODOVANIE A ĎALŠOM SMEROVANí A TÝM AJ BUDÚCNOSTI NÁŠHO SPOLOČNÉHO ŠTÁTU !!! Ak sa to niekomu nepáči, nech mi kľudne odporuje. Som si vedomý toho, že je to pre súčasnú spoločnosť nedemokratické a neprijateľné. Že to snáď aj porušuje nejaké tie základné ľudské práva. Ale aj MY, mladá generácia, máme tiež svoje práva a nemienime na splnenie svojich snov čakať tých “pár desaťročí, kým nevymrú tie spomínané dve-tri generácie”. My predsa nechceme, aby vymreli. Len chceme, aby už (negatívne) neovpyvňovali to, čo mohli (pozitívne) ovplyvniť už v minulosti... V podstate to nie je až také zložité. Len či by sa niekomu páčilo...
