Pestovanie ovocia formou samozásobovania a drobného obchodu (zväčša na lokálnej úrovni) má u nás veľmi dlhú tradíciu. Ľudia si prostredníctvom tejto činnosti spestrovali jedálniček, dopĺňali telu prospešné látky, ovocie tiež často speňažovali. Ovocie spracované vo forme výrobkov bolo zase vítané v období zimných mesiacov, kedy v čerstvej forme absentovalo. Najrozšírenejšia forma uchovania boli kompóty, lekváre, džemy, marmelády, sirupy, sušené ovocie a ovocné pálenky.
Po znárodnení a socializácii prešla krajina automaticky na plánované hospodárstvo, v ktorom jednu súčasť tvorilo samozrejme aj pestovanie a spracovanie ovocia. Na základe rajonizácie sa založili veľké podniky so zameraním na ovocné druhy vhodné do danej oblasti. V náväznosti na to sa v týchto regiónoch zakladali súčasne aj spracovateľské podniky, ktorých úlohou bolo zodbytovať a zúročiť všetko dopestované ovocie. Vďaka tomu nastalo pomerne výrazné obdobie rozmachu slovenského ovocinárstva. Založili sa tisíce hektárov veľkého a drobného ovocia, vystavali sa veľké fabriky, rozvinul sa výskum v danej oblasti. Problémy súčasného charakteru takmer nejestvovali. Všetka dopestovaná úroda sa bez ohľadu na dosiahnutú kvalitu odovzdala a následne zodbytovala, či už do vtedajších obchodných sietí alebo do spracovateľského priemyslu. Nebol problém s odbytom, s cenami, s hľadaním trhov, s konkurenciou. Všetko prebiehalo v réžii a pod kontrolou štátu. Ako ukázala história, tento systém nemohol fungovať večne a časom si vyžadoval nový model, ktorý mohla priniesť iba zmena zriadenia. Tá nastala v roku 1989, kedy sa vďaka nežnej revolúcii u nás nastolila demokracia a plynule sa prešlo na trhový mechanizmus.
Ten bol však vo všetkých smeroch výrazne odlišný od dovtedajšieho systému. Nové požiadavky, nové smerovania, nové ciele, výzvy. Ovocinárstvo aké sme poznali dovtedy ešte nejakú dobu dokázalo zotrvačnosťou fungovať ďalej, pre udržanie sa v novom systéme však bolo treba urobiť veľa zmien – či už legislatívnych, personálnych, kvalitatívnych, odrodových alebo iných systémových. Proste, aklimatizovať sa. Niektorým podnikom sa to úspešne podarilo. Nastala v nich reorganizácia, spôsob výroby a kvalita i kvantita výsledného produktu sa zvýšili. Tým podniky získali náskok pred ostatnými a zvýšili si svoju konkurencieschopnosť na vznikajúcom trhu. Veľkým zlomom bola následná privatizácia a najmä mečiarovská „pseudoprivatizácia“. Podnikov sa vo veľkej miere ujali ľudia nepripravení viesť ich, veľmi často dosadení len na základe straníckej príslušnosti. Tento fakt viedol vo zvyšujúcom sa konkurenčnom prostredí k pádu mnohých podnikov. Sady a plantáže drobného ovocia spustli a zdehonestovali sa, zvyšujúca sa nezamestnanosť sa výrazne odzrkadlila na kúpyschopnosti obyvateľstva. Situácia sa odrazila automaticky, mimo iného, i na zvýšenom dovoze ovocia zo zahraničia.
Na druhej strane ale nastala silná potreba výsadby nových moderných sadov a plantáží schopných konkurovať zahraničným koncernom. Žiaľ, i tu boli veľmi často cieľom iné pohnútky ako venovať sa poctivému ovocinárstvu. Veľkým lákadlom boli najmä vysoké dotácie a pôžičky na nové výsadby, ktoré dosahovali v oboch prípadoch až 40%. (Asi je zbytočné spomínať, že stranícka príslušnosť spojená s nedostatočnou spätnou kontrolou majú za následok aj dnešný neutešený stav a za stovky miliónov zbytočne vyhodených korún doteraz nikto nehľadá vinníka.) Každopádne, nech boli pohnútky týchto novodobých zakladateľov akékoľvek, nastal opäť veľký rozmach výsadby ovocných sadov, plantáží drobného ovocia a viniča. Z veľkého ovocia tvorili drvivú väčšinu nových výsadieb jablone, z ďalších druhov najmä broskyne, slivky a čerešne. Z drobného ovocia tvorili väčšinu výsadieb kríčkové ríbezle, v menšej miere sa vysádzali najmä jahody a maliny. Ostávalo vyriešiť problém, čo s odbytom.
Čiastočné riešenie ponúkol nástup obchodných reťazcov na náš trh. Šikovnejší vedeli o čo ide a veľmi rýchlo sa zorientovali. Pochopili, že jediná cesta ako sa udržať na trhu je prispôsobiť sa novým podmienkam. Ich dovtedajší spôsob odbytu sa zo sezóny na sezónu radikálne zmenil, rovnako ako aj odbytová cena a obchodné podmienky. Reťazce si nastolili tvrdé podmienky, rovnaké ako všade inde v Európe. Zdvihli sa nároky na kvalitu, servis i marketing. Niektorým podnikom pomohol tento stav udržať sa v hre, iné vyniesol hore, ďalšie zas definitívne spadli a zanikli.
Ďalšou ranou pre vtedajšie ovocinárstvo bola privatizácia spracovateľských podnikov. Tie buď skúpili zahraniční investori s cieľom zastaviť a zrušiť výrobu a nahradiť ju dovozom prebytkov z iných krajín Európy či Ázie alebo, podobne ako v prípade ovocinárskych družstiev, ľudia nepripravení čeliť prichádzajúcej dobe. Tá so sebou priniesla otvorenie hraníc a voľný trh s tovarom. Spracovateľský priemysel s neefektívnym systémom, nízkou produktivitou a zastaranými technológiami nedokázal konkurovať zahraničným spoločnostiam a postupne takmer úplne zanikol.
Tento stav sa najviac dotkol drobného ovocia. Veľké ovocie bolo, je a ešte dlho bude pre náš trh ďaleko zaujímavejšie, jeho odbyt je menej problémový. Tiež dlhá doba skladovania umožňuje predĺženie doby jeho predaja o mesiace, v prípade jadrovín nie je problémom ich skladovanie až do novej úrody. S drobným ovocím to také jednoduché nie je. Na záhradách nezaberá veľa miesta, jeho pestovanie je pomerne jednoduché, spracovanie v domácnosti všestranné, tradícia pestovania dlhodobá. Vďaka takémuto samozásobeniu sa u nás prakticky nikdy nevyvinul skutočný trh na ich odbyt vo forme malopredaja a vždy bol preto jeho hlavným odbytišťom spracovateľský priemysel. Pádom tohto odvetvia padli i možnosti odbytu drobného ovocia a pestovatelia sa z roka na rok ocitli pred otázkou čo s úrodou. Tieto existenčné problémy mohli vyriešiť iba nájdením nových odbytíšť materiálu. Reťazce veľa priestoru pre drobné ovocie neposkytli, nehovoriac o nevyhovujúcej odrodovej skladbe pre tento druh predaja, slabému marketingu a pomerne nízkym potenciálnym odberom.
Ako najvhodnejším odbytišťom sa javil západný trh, kde funguje silný spracovateľský priemysel. Drobné ovocie spotrebúvajú najmä na výrobu džúsov a marmelád. I tu sa však pestovatelia, podobne ako všade inde, stretli so silným konkurenčným prostredím. Veľkými exportérmi drobného ovocia (najmä ríbezlí a malín) sú Poliaci. Tento takmer 40-miliónový národ, u ktorého neprebehla kolektivizácia a ktorý ani za bývalého režimu nestratil možnosť podnikať, disponuje stotisícami hektárov sadov ovocia a plantáží drobného ovocia. Vďaka nižším nákladom na pestovanie a zabehnutému systému dokážu materiál vyrobiť veľmi efektívne a tomto obchode sa vďaka skúsenostiam vedia obratne pohybovať. Veľmi pružne tiež reagujú na cenu, množstevne dokážu pokryť celý trh. Pre našich pestovateľov bolo preto veľmi ťažké uplatniť a presadiť sa na západnom trhu, kde sa stretávali s takýmito „súpermi“. Situácia ohľadne ríbezlí pretrváva dodnes. Niektorí z pestovateľom majú svoje stabilné odbytištia, kde za ceny na hranici rentability odbytujú svoju úrodu. Iní reagujú na dopyt a cenu v danom roku a podľa nej zvážia, či ovocie oberú alebo ho nechajú proste popadať na zem, pretože napríklad výkupná cena je v danom roku nižšia ako sú náklady na zber. Situácia sa prejavila aj na stave porastov. Nakoľko nikto nevie, aká bude v danom roku výkupná cena, radšej neriskujú prípadnú stratu a do výroby investujú iba nutnú minimum.
Svoju dobrú pozíciu si z drobného ovocia udržali jahody. Jahoda je rastlina, ktorá sa pestuje na stanovišti 3 až 4 roky, je preto u nej ďaleko jednoduchšie reagovať na aktuálne odrodové trendy. Veľkovýroba, na rozdiel od škôlkárstva, veľmi rýchlo prešla na nové moderné odrody, výhodou bol tiež neutíchajúci záujem verejnosti o túto komoditu. K tradičnému obchodu v obchodoch či na trhoch pribudol nový druh predaja – predaj priamo v ovocnej farme a to buď formou predaja pripravených nazberaných jahôd alebo veľmi populárnym samozberom. Neutíchajúcemu záujmu o jahody od našich pestovateľov prispieva aj fakt, že sú jednak lacnejšie ako jahody z dovozu a jednak krátka doba skladovania nedovoľuje moc rozšírenie dovozových jahôd medzi pospolitou verejnosťou.
Súčasné ovocinárstvo v nás vyvoláva rozporuplné pocity. Na strane jednej nové moderné podniky, mysliace to seriózne a bojujúce s tvrdou konkurenciou, na strane druhej upadajúce družstvá riadené stále starou garnitúrou či pseudofirmy hľadajúce stále sami seba. Zo všetkých strán počuť hlasy o nedostatočnej samozásobovacej schopnosti Slovenska, o potrebe výsadieb nových sadov a nutnosti zvýšenia dotácií. Ostáva len položiť si otázku, či aspoň niektorí z týchto hlasných aktivistov dychtiacich po dotáciach pochopia, že už je kúsok neskoro a že dotačný koláč ktorý mal postaviť naše ovocinárstvo na nohy je už dávno zjedený...
