Prázdne slová o solidarite bohatých s chudobnými, ochrane ľudí práce a chudoby všeobecne, podľahnú konfrontácii s realitou. Vytriezvenie z „istôt" potrvá niekoľko rokov. O to krutejšie budú „poopičné" syndrómy. Zachovať výsady oligarchie a zároveň zlepšiť kvalitu života väčšiny spoločnosti jednoducho nie je možné. Čísla nepustia. Rezignácia najväčšieho ľavicového bossa na hlboké štrukturálne ekonomické reformy, zabezpečujúce spravodlivé prerozdeľovanie vytvorených hodnôt, je toho dôkazom.
Signálom, že niečo nie je s kostolným poriadkom, by mali byť minulotýždňové mediálne výstupy a postoje retardovaného smeráckeho krídla k otázke slovenského klérofašistického štátu. Tváriť sa ako ľavičiar a zároveň hľadať pozitíva na fašistickej totalite a jej hlavy, Jozefa Tisa, je ťažká hodnotová schizofrénia. Neobstojí ani argument tzv. ekonomickej prosperity. Obhajovať akúkoľvek prosperitu, založenú na genocíde vlastných spoluobčanov je neospravedlniteľné a nemôže byť hodnotovou výbavou slušného človeka.
Časť poslancov strany SMER klesla na mentálnu úroveň pohrobkov fašizmu. Napľuli do tvárí všetkým aktérom protifašistického odboja a ich pozostalým. Na zmagorených nešťastníkov propagujúcich hnutia potláčajúce ľudské práva na vlastnom tele máme paragrafy. Ako naložíme s latentnými neonacistami v parlamente?
PS: Predstava, smerácky papaláš pretŕčajúci sa na oslavách SNP s podobizňou J. Tisa, je absurdná, chorá. Aj nereálna?
