Prácou oslavujú prírodu a život svojich otcov

Hore: Tradičné furmanské ozdoby zdobia kone len pri výnimočných kultúrnych podujatiach.  

Pestrosť folklórnych krojov, tradičných furmanských ozdôb sa tu mieša s gýčom postkomunistického konzumu. Sladká vôňa fašiangových šišiek sa niekde vo vzduchu premiešava s vôňou karamelových pukancov vanúcej z krikľavého stánku s pútavým nápisom ‚POPCORN‘.

Hore: Gýčové stánky s cukrovinami, medovníkmi a medovinou lemujú príjazdovú cestu k furmanskému areálu. 

Hore: Muž pri medovine si zohrieva skrehnuté ruky od mrazu.  

Hore: Najmä malé deti sú priťahované farebnosťou stánkov a sladkej vône, ktorá z nich vanie. 

Hore: Stánky ponúkajú rôzne pochutiny, no tradičné gazdovské pochúťky v nich nenájdete. 

Hore: Mladý furman nalieva domácu pálenku ešte predtým, ako začne súťaž. Furmani prichádzajú do areálu pár hodín pred začiatkom súťaže, domáca pálenka je jeden zo spôsobov, ako si krátia čas v mrazivom počasí. 

Po desaťročia naši otcovia a starí otcovia v odľahlých lesnatých kútoch našej krajiny ťažia vzácnu komoditu – drevo – za pomoci sily ich gazdovských koňov. Gazdovský kôň tak stelesňuje silu a ťažko nadobudnutý spôsob obživy. Dnes je práca s koňom v lese vytlačovaná len do neprístupných strmých svahov a je skôr raritou, než bežnou súčasťou prírode blízkeho hospodárenia v lese. Dnešný deň, Furmanský deň, je preto oslavou furmanského remesla a nositeľov tejto – po desiatky rokov dedenej – tradície.

Hore: Mladý furman nesmelo pózuje pred objektívom kamery. 

Hore: Mladý furman pózuje pred objektívom kamery. 

„Sme tu, aby sme sa všetci stretli, chlapi!“ hovorí mladý furman a jedným dychom s malým úškrnom na tvári poznačenej hlbokými vráskami spôsobeným ťažkou prácou v surovom počasí vysokých hôr dodáva: „Ale aj vyhrať! Kedysi sme vyhrávali, dnes už nie.“ Po boku furmana so súťažným číslom prehodeným cez teplý sveter stojí jeho malý syn, ktorý s červenými rukami od mrazu pevne zviera kožené opraty ich koňa. „Aj on už vie pracovať s koňom, len sa ešte hanbí. Naučil som ho to “ hovorí furman. Hrdosť v jeho hlase je zreteľná, keď vysvetľuje, ako odovzdáva znalosti svojho otca svojmu synovi. 

Hore: Syn mladého furmana, ktorý s rukami zmrznutými od mrazu drží v pokoji gazdovského koňa svojho otca. 

Je to spôsob, akým komunikujú do minulosti s tými, ktorí už nie sú medzi nimi a zbožným prianím, aby mladšie generácie komunikovali rovnakým spôsobom, keď tu už jedného dňa nebudú.

Hore: Malý chlapec v sprievode svojho starého otca, ktorý ho vzal na promenádu gazdovských koňov, spoločne si vychutnávajú teplý čaj. 

Pokriky furmana, keď pracuje so svojim koňom znejú ako náhodné výkriky jeho momentálnych pocitov, tie sa však furman a jeho kôň, spoločne, učia ovládať niekoľko rokov. Je tu zvláštny vzťah medzi furmanom a jeho gazdovským koňom, ktorý sa dá získať len po dlhej dobe, ktorú strávia spoločne pri vytrvalej práci v lese. Vytvára sa vzácne puto človeka ku krajine, v ktorej žije a ku zvieraťu, ktoré ho živí, a ktoré sa pomaly rozväzuje od doby intenzívneho obhospodarovania. Od čias, odkedy našu krajinu obhospodarujeme umelými strojmi riadenými z tepla izolovanej kabíny.

Hore: Krátko pred vystúpením furman pripravuje svojho koňa zdobeného tradičnými furmanskými ozdobami. 

Hore: Vyčerpaný furman na pár minút odpočíva sediac na drevenom oplotení súťažného areálu, zatiaľ čo sleduje svojho koňa, ktorého obdivujú malé deti. 

Hore: Súťažiaci furman dobieha do cieľovej rovinky, pred ktorou musí zo saní vyložiť päť drevených brvien a dva balíky slamy. 

Táto oslava kultúrneho dedičstva života našich otcov v odľahlých zalesnených kútoch našej krajiny, vzťahu človeka a zvieraťa a furmanskej tradície sa každoročne koná ako fašiangová slávnosť aj v malej severnej obci nazývanej Novoť a môže pokračovať ďalšie desaťročia, ak naše lesy dokážeme obhospodarovať udržateľným, prírode blízkym spôsobom.

Hore: Mladé dievča využilo blízkosť k súťažnému koňovi, aby mu doprialo pohladenie.