Vstávali sme o štvrtej ráno a cyperské časové pásmo je ešte hodinu pred naším. Na recepcii som sa musel naťahovať s recepčným kvôli účtu za izbový minibar, kde nám započítali veci, ktoré sme neskonzumovali a vlastne nikdy nekonzumujeme. Nebol už čas to vybaviť, ale aspoň napíšem manažérovi, aby tam pár ľuďom zdvihol mandle. V ten deň sme celkove vystriedali osem dopravných prostriedkov a ja som trepal kufor, ktorý vážil 19,5 kg opakovane hore a potom dolu dlhými schodišťami.
Nanešťastie, keď sme stiahli našu batožinu z karúselu vo Viedni, ukázalo sa, že ten kufor bol priveľa aj na nosičov a bol celý popraskaný. Asi ho šmarili z výšky na zem. Či sa to stalo v Ercane, odkiaľ sme leteli, v Istanbule, kde sme prestupovali, alebo na Schwechate, kde sa náš let skončil, sa už nikdy nedozvieme. Museli sme však na Schwechate vybaviť „Damage report", čo sa nám po niekoľkých čakaniach v rôznych radoch aj podarilo. Strčili sme ho do čierneho ruksaku, ktorý som mal na chrbte a išlo sa ďalej.
V Bratislave sme najskôr museli dvakrát použiť MHD. Keď som potom na Hlavnej stanici kupoval lístky na siedmy dopravný prostriedok, zistili sme, že ruksak je fuč. Bol v ňom okrem toho horko-ťažko vybaveného „Damage reportu" aj dosť drahý fotoaparát, v ktorom boli všetky fotky z dovolenky, môj mobil, v ktorom som mal všetky kontaktné telefónne čísla, určitá hotovosť a ešte pár maličkostí. Pani na dispečingu MHD, ku ktorej som sa napokon prepracoval, bola síce ochotná, ale nepodarilo sa nič vypátrať.
Vlak EC z Bratislavy do Štúrova, ktorým sme cestovali, bol neľudsky natrieskaný. Podľa konduktora vraj v ňom cestovali Maďari z Prahy do Budapešti. Bolo medzi nimi hodne Rómov s deťmi, ktoré plné mladistvej energie, behali po uličke vagóna hore-dole. Koleno, do ktorého som si na Cypre zadrel hrdzavý kus železa, ma bolelo stále viac. Adrenalín a testosterón mi len tak duneli v hlave. Nakoniec som sa s jedným chlapíkom skoro pobil o voľné miesto. Keďže bol väčší ako ja a v skutočnosti vyzeral na vzpierača, musel by som útočiť na citlivé miesta (oči, krk, genitálie) a dobre by sa to nebolo skončilo. K tragédii nedošlo len preto, že on v pravý čas ustúpil.
Keď sme už boli doma, večer, nám zazvonil telefón (pevná linka). Bolo to neznáme číslo a keď som počul mužský hlas, tušil som, že to bude v súvislosti s ruksakom. Čakal som vydieranie a uvažoval som koľko sme ochotní zaplatiť. Volal však šofér z Blagussu, autobusovej spoločnosti, ktorá nás prepravila zo Schwechatu do Bratislavy. Už pri nástupe sa choval veľmi slušne („dovoľte, pane", „pomôžem s kuframi, pane"), čo som po určitom podozieraní napokon pripísal konkurenčnému boju medzi autobusovými spoločnosťami. Teraz nám zdvorilo oznámil, že v autobuse našiel náš ruksak a odovzdal ho v ich úrade. Tam som si ho potom nasledujúci deň prišiel vyzdvihnúť. V ruksaku bolo všetko, čo tam malo byť - nechýbal ani cent.
Ak by sa tento príbeh bol skončil zle, malo by byť mojou povinnosťou o tom informovať a varovať ľudí. Je tu však nebezpečenstvo, že všade potom prevládajú zlé, negatívne správy. Myslím, že kvôli objektivite treba informovať aj o tom, keď človeku pomôžu slušní a čestní ľudia.
