Šikana vie doslova sprzniť mladé roky tým, čo sú šikanovaní a často zanecháva celoživotné jazvy na ich psychike. Deformuje aj psychiku tých, ktorí šikanujú, pretože dospievajú k názoru, že vlastne konajú správne a že takýmto konaním v živote najviac dosiahnu. Pokiaľ viem, na školách sa proti šikane bojuje tak, že psychológovia dohovárajú tým, čo šikanujú. Keďže poznám spôsoby týchto hnusných ksichtíkov som si istý, že sa psychológom za chrbtom alebo aj do tváre uškŕňajú. Cítia sa pritom ako frajeri a utvrdzujú sa vo svojich postojoch. Chudákom šikanovaným ostávajú v podstate len „oči k pláči".
Dá sa tu vlastne niečo účinné robiť? Nepatrím medzi nekritických obdivovateľov Ameriky - niektoré veci robí dobre, niektoré zle a v poslednom čase bolo asi viac toho zlého. Američania však majú jedno dobré príslovie: „Lepšia je modrina na tele ako na duši." V niektorých štátoch USA všetci chlapci sa v škole učia boxovať a tí slabší sa takto učia, ako sa brániť. V bitke by ten silnejší ešte stále vyhral, lebo aj on boxuje a má lepšie fyzické predpoklady, ale už by ho to čosi stálo - aj on by mal rozbitý nos a krvavé gamby. Veľmi účinne to podráža šikane nohy, pretože jej podstatou je práve beztrestné týranie tých, čo sa nedokážu brániť.
Vo svojom románe Pohrobok opisujem príbeh bratislavského chalana, Riša čiže Richarda, ktorý bol pohrobkom (ešte pred jeho narodením mu otec zahynul pri autonehode). Mama sa mu znovu vydala a jej druhý manžel týral ju aj Riša. V škole ho šikanovali silnejší spolužiaci a on nijako nevedel, ako na to s dievčatami. Nečudo, že sa mu nechcelo žiť a ak už, tak v nejakom inom, paralelnom svete. A do takéhoto sveta sa cez bránu nakreslenú kriedou na múre starého domu, v Starom meste v Bratislave aj dostal.
Tam mal dve úlohy - tá ľahšia: využitím svojich schopností človeka XXI. storočia zachrániť svet pred temným pánom. Temní páni totiž majú v pracovnej náplni podmaňovanie si svetov.
Tá ťažšia: z bojazlivého a zakomplexovaného mladíčka stať sa mužom, bojovníkom. Pomáhali mu v tom dvaja elfovia a trpaslícky princ. Nuž, stal sa z neho bojovník, ale ak chcete vedieť, či zachránil svet a získal srdce krásnej dievčiny, musíte si knihu kúpiť. A áno, dostanem províziu, ak si ju objednáte cez tento link:
http://www.martinus.sk/?uItem=46704&z=blog-konkol
Kniha je vhodná pre čitateľov od 12 do 120 rokov. Tí starší by sa pred jej čítaním mali poradiť zo svojim psychiatrom a prípadne aj urológom, Pohrobok je totiž napínavý ako štrumpandľa.
Ale vráťme sa do nášho realistického sveta, v ktorom sa nemôžeme už spoliehať ani na elfov. Úprimne by som odporúčal rodičom dať svoje ratolesti na karate. Kým som býval v Bratislave, chodil som na tréningy v Petržalke (ak to niekomu napadlo, tak nie, za toto nemám províziu) a tam bol aj oddiel pre tých najmenších. Trénoval ich vysokánsky čierny pás a bol na nich veľmi pekný pohľad, ako sa títo špunti, ktorí mu siahali tak po pás, snažili. Mamičky, ktoré ich tam priviedli si zatiaľ štrikovali a klebetili. A ja som si vždy pomyslel: klobúk dole, pred takýmito matkami!
Karate dá ľuďom minimálne tri veci: 1. dobrú fyzickú kondíciu (ktorá sa zíde aj keď napríklad bežia po schodoch, alebo chytajú autobus), 2. psychickú rovnováhu a sebadôveru, 3. pomôže, keď rozumné argumenty nezavážia.
