Poďme však k podstate. Najjednoznačnejšia je otázka týkajúca sa adopcie detí homosexuálnymi dvojicami. (Keby bola otázka o registrovaných partnerstvách, bol by som za ich uznanie.) Pri adopciách však treba chrániť nie práva dospelých, ktorí žijú tak, ako chcú žiť, ale práva detí, ktoré musia robiť to, čo im dospelí prikážu. A potom s následkami takýchto príkazov žiť...
Bolo by teda v záujme detí byť adoptovaní do homosexuálnych „rodín“, alebo majú takéto rodiny nejaké charakteristické vlastnosti, ktoré by vyhliadky detí na šťastný život ohrozovali? Obávam sa, že majú.
Sú tu dve vlastnosti homosexuálnych partnerstiev, ktoré sa jednoducho nedajú poprieť:
1. Medzi homosexuálmi je vysoká sexuálna promiskuita a následne mala trvanlivosť ich vzťahov. A nikto snáď nebude pochybovať o tom, že rozpad rodiny pôsobí zhubne na psychiku detí.
2. Ak odhliadneme od tak málo vzrušujucich ochorení, ako je hepatitida, je nepopierateľné, že medzi homosexuálmi je rádovo vyššiapravdepodobnosť nákazou HIV. A hoci sa o tom veľa nehovorí, AIDS je choroba smrteľná, ktorá zabila už desiatky miliónov ľudí. Šíri sa aj inak ako sexualnym stykom a je zatiaľ praktickyneliečiteľná.
Predpokladám, že v diskusii sa zase objavia argumenty, ktoré budú porovnávať heterosexuálnu rodinu v ktorej otec je alkoholik, so vzornými homosexuálnymi partnerstvami. Nuž iste treba dať dobrý pozor, aby sa tragédia malej Lucky už viac neopakovala. A samozrejme sa treba všemožne snažiť, aby starostlivosť o deti v detských domovoch bola čo najkvalitnejšia. Na rizikách, ktorým by deti adoptované homosexuálnymi pármi museli čeliť, to však nič nemení.
