Narodil som sa v roku 1943, čo bol veľmi blbý rok na narodenie. Môj otec padol ako dôstojník v SNP a nemám naňho žiadne spomienky. Prechod frontu na jar 1945 si už trochu pamätám, ale sú to len také detské útržky - ako ma pred náletom ťahali dole do krytu po schodoch a podobne.
Po okupácii roku 1968 som sa rozhodol emigrovať do Austrálie.
http://konkol.blog.sme.sk/c/238929/Meru-20-osmy-rok.html
Podarilo sa mi dostať sa na kurz angličtiny do Londýna až v roku 1969, no a tam vysvitlo, že budem musieť asi 6 mesiacov. Nikoho som nepoznal, po anglicky som hovoril veľmi biedne a peniaze som nemal. Podarilo sa mi však zamestnať sa v National Hospital for Nervous Diseases. Bol som vtedy už zubný lekár po prvej atestácii, ale pracoval som ako pomocný ošetrovateľ. Môj plat bol niečo vyše 11 libier na týždeň, ale nemocnica poskytovala lacné ubytovanie a stravu.
V januári 1970 som sa konečne dostal do Austrálie, do Sydney, ubytoval som sa v lágri pre prisťahovalcov a začal som sa pripravovať na nostrifikačné skúšky. Tie boli v marci a apríli. Pozostávali z písomných testov, po ktorých nasledovali ústne skúšky a potom skúšky praktické. Skúšky boli veľmi ťažké - ten rok nás, kandidátov, bolo 16, z toho počtu len šiesti skúšky spravili a z nich štyria robili reparáty z predchádzajúcich rokov. Len dvaja sme prešli na prvý raz: Ind z Burmy menom John Lal a ja.
Hoci skúšky boli ťažké, zdali sa mi férové, ale rana pod pás predsa len na konci prišla. Na praktické skúšky sme si mali priniesť vlastné inštrumenty. Tie som samozrejme nemal a kúpiť som si ich nemohol - z peňazí, čo som si doniesol z Anglicka mi ostali len štyri dollare. Dopočul som sa však, že niekde v Eastern suburbs pracuje na čierno slovenský dentista menom Valent. Zašiel som za ním, či by mi inštrumenty nepožičal. Spoliehal som sa na to, že Slováci sú štedrý národ, ako to tu raz napísal chlapík s nickom „zaznamnik". Nuž a odišiel som s dlhým nosom - ten ksicht mal pre mňa asi toľko porozumenia ako niektorí Slováci teraz pre Grékov.
Ešte včas som sa však dozvedel, že na King St. - prakticky v centre Sydney má zubnú ordináciu Žid zo Slovenska, z Bratislavy. Išiel som za ním - volal sa Pollak (jedno „l" si asi pridal aby mu meno nevyslovovali „Poulak"). Bol to už starší pán - aspoň taký sa mi vtedy zdal. Inštrumenty mi požičal, radil mi ako mohol a povzbudzoval ma. Podotýkam, že ja nie som Žid. S jeho pomocou som skúšky spravil a zamestnal som sa v United Dental Hospital of Sydney. Týmto som sa razom dostal platovo nad celoaustrálsky priemer.
Pán Pollak bol veľmi zaujímavý človek - z Československa unikol ešte v r. 1947, keď videl, ako sa komunizmus driape k moci. Zo všetkých krajín na svete sa najskôr usadil v Peru, kde robil zuby Inkom. Potom sa dostal do Sydney. Bol som s ním v kontakte až kým som sa nevrátil na Slovensko. Ku koncu sa mi posťažoval, že už furt musí chodiť na pohreby svojich priateľov.
O Židoch sa často, na tomto portáli dokonca veľmi často, hovorí, že sú bezcitní dráči, ktorí nikomu inému nepomôžu. Táto moja osobná skúsenosť takéto názory nepotvrdzuje. Podobne Nemci majú reputáciu chladných, arogantných sebcov. Nedávne udalosti v Nórsku toto taktiež nepodporujú.
http://konkol.blog.sme.sk/c/271513/Norsko-Grecka-uvaha.html
Myslím, že nakoniec sa všetko zvŕta na osobných kvalitách ľudí.
