Priznám sa, že k napísaniu tohto článku ma primäl príspevok :
http://ekonomika.sme.sk/diskusie/reaction_show.php?id_theme=1951885&page=1&id_reaction=17854247&action=show_reply_form#17854247
Napísal ho človek s nickom Timo, ktorý teraz žije v zahraničí a má skúsenosti, ktoré sa s hore uvedenou axiómou nezhodujú.
Moje skúsenosti sú podobné. Kým však Timo to pripísal 40 rokom komunizmu, ja myslím, že to vyplýva z dosť pochmúrnej slovenskej povahy. Stačí prísť v Bratislave na hlavnú stanicu a snažiť sa tam niečo zistiť, kúpiť alebo vybaviť. Všade narazíte na kyslé, podráždené ksichty.
Ale možno to má aj širšiu, slovanskú dimenziu. V tejto súvislosti si spomínam na blog (link nemám), ktorý tu bol pred nejakým časom uverejnený. Písala ho nejaká Češka, ktorú prišla navštíviť známa z Ázie - Číňanka alebo Japonka. Tá vraj nijako nevedela pochopiť „proč jsou všichni stále tak naštvaní".
Každopádne je to u nás ešte komplikované formáciou, ktorou prechádzajú naše deti už od malička. Pozostáva najmä z výpočtu rôznych krívd, ktoré Slovenský národ musel v minulosti znášať.
Zoberte nevinné dieťa a vtĺkajte doňho, že mu všetci len krivdili a krivdia. Vyrastie z neho mimoriadne nepríjemný a bezcitný človek, ktorý sa bude predovšetkým chcieť odplácať za skutočne a vymyslené zlá, ktoré zažil. Toto nám pomôže aj lepšie pochopiť, prečo sme pred dvoma rokmi boli jedinou krajinou Eurozóny, ktorá odmietla pomôcť Grécku. Ale zato sme Grékom nadávali parádne a teraz sa priam nevieme dočkať, kedy sa už konečne zložia.
Uvedomujem si, že týmto článkom poriadne naštvem pár ľudí. Bol by som však veľmi rád, keby sme sa zmenili k lepšiemu. A takáto zmena je podľa mňa bez sebareflexie nemožná.
