Málokedy ma ešte dokáže u nás niečo tak rozosmutniť ako táto výstava. Hoci to neznamená, že som rezignovala. Práve naopak.
Už dlhšie premýšľam nad tým, prečo práve deti na Slovensku, musia platiť štátu za niečo, čo od neho majú vo vyspelých krajinách zadarmo. Za poznávanie/poznanie, či skôr za rozvíjanie schopností poznávať a lásky k poznaniu. (Vidí sa vám priveľmi silné slovné spojenie lásky s poznávaním? Niekedy sa ho už bojím vysloviť, aby ma niekto neobvinil z fráz a prázdnych rečí).
Žeby to bolo tým, že u nás často ani tak o to poznávanie nejde?
Výstava Hravé bývanie bola prvá a posledná, ktorú som v tomto „detskom" múzeu navštívila. Akoby jej tvorcom chýbal dotyk so spomienkami na dušu dieťaťa. Lacné „dekorácie" bez čo i len štipky tvorivej invencie od autorov (ich mená som sa na stránke SNM nedozvedela, text k výstave plný fráz ich nespomína, no isto práve on je tým najväčším prínosom tejto výstavy).
Úboho pozliepané sektory nábytku z Ikey, na míle vzdialené akejkoľvek mojej predstave o hravosti. Napadlo mi, že to sa mohli deti radšej pohrať v detskej izbe ktoréhokoľvek z nich. Isto by to bolo väčšie dobrodružstvo. „Hravé bývanie" - toľko možností skrytých v týchto slovách. Len by to asi nebolo také jednoduché a výhodné.
Zaplatila Ikea múzeu za túto reklamu, alebo za ňu platia deti svojim vstupným 3EUR už od jedného roku dieťaťa?
Premýšľam o forme hravosti, ktorú tam prežije dieťa vo veku 1,5 roka. Alebo hoc aj tie staršie. Nič mi nenapadá. O poznávaní už nehovorím vôbec.
A rodina s deťmi si to všetko po zhliadnutí výstavy ľahko spočíta. Výsledok je len jeden: v Ikea bude nábytku a doplnkov oveľa, oveľa viac a ešte bude aj na obed. A zahrať sa tam dá poprípade bezúplatne v detskom kútiku. Len neviem, či práve toto je aj cieľom Detského múzea SNM v Bratislave.
Je smutné, že vieme aj takto okrádať naše deti. A nemyslím tým len tie peniaze.
