Teraz to príde

Je skoré ráno 10.00 hod. stredoeurópskeho času. Rozlepím jedno očko, pohľadom skontrolujem čas. „Človeče už hodinu si mal byť na pracovnom pohovore!“, hovorí mi môj osobný plánovač. „Tak to si budem musieť vybaviť ďalší náhradný termín, už tretí v poradí. No hovorí sa, že do tretice všetko dobré.“, pohotovo mu odpovedám. Druhé zalepené očko ani nerozlepujem a so spokojným výrazom chlapíka, ktorý práve presvedčil 4 dvadsiatky na grupáč si spokojne ešte na hodinku zdriemnem. Mohla byť z toho aj dobrá dvojhodinka, ale o 11:00 mi zvoní mobil. Nemám dôvod ani chuť ho dvíhať, ale on zvoní už štvrtý raz po sebe, zľutujem sa nad ním a ospalým, chrapľavo Sinatrovským hlasom ukľudňujem moju maminu, že pohovor museli kvôli snehovej kalamite prehodiť. Keď mi hovorí, že sneh, ktorý za noc napadol, je už dobré 3 hodiny roztopený, odvolávam sa na nezodpovednú sekretárku firmy, ktorá asi preto, že sa jej raz prešmykli predné kolesá na ceste do práce, vyhlásila celoslovenskú kalamitu. Tento argument mojej mamine postačil na to, aby mi bez rozlúčky zavesila. Ako som časom zistil, nebol to posledný človek, ktorý mi zavesil bez rozlúčky.Čas obeda sa nezadržitelne blížil. Poznal som to neomylne podľa odbíjania na kostolných hodinách. Sú hneď oproti nášmu bytu, cez cestu. Ako malý, som bol šťastný, že mám maxikukučkové hodiny hneď za oknom. Postupne ako som vyrastal som zistil, že hlasový prejav kukučky je úplne rozdielny od nášho deväťtonového zvončeka - drobčeka. Moja zlá predtucha sa naplnila. Na kuchynskom stole žiaden odkaz typu ohrej si mäso s ryžou alebo ryžu s mäsom. Otváram chladničku – po mojom obede ani stopy. Variant B je rožok s paštétou. (Mám aj variantu C – to je iba rožok.) Po piatom rožku zisťujem, že som si celkom dobre navaril aj sám.Rodinná atmosféra asi dnes bude hustá, preto sa rozhodnem ju trochu zľahčiť a pustím sa do umývania riadu. Pozerám pri tom von cez okno a zisťujem, že po včerajších troch snehových vločkách niet ani stopy. To ma privedie na ďalšiu zlatom vyváženú myšlienku – treba mi zavolať kvôli tomu rannému pohovoru.Teta z firmy mi na moju pripomienku, že ja som práve ten, ktorého hľadajú a do tretice sa určite dostavím, odpovie, aby som si radšej zavolal Políciu SR, tam majú zoznam hľadaných a takýmto postojom a prístupom ma tam určite budú mať a bez rozlúčky ma zruší. Tak po tomto telefonáte je mi jasné, že vykladač tovaru v supermarkete zo mňa nebude. Možno ma zoberú ako nakladača?Zmierený s osudom dnešného dňa privítam mojich rodičov. Už na prvý pohľad je jasné, že ani kompletné vymaľovanie celého bytu by neodľahčilo vážne výchovnú náladu. Keď mi rodičia dajú podmienku: „Do dvoch týždňov si nájdeš robotu, inak sa sťahuješ z bytu!“ spomeniem si na láskavú tetu z firmy (mimochodom s takým vzrušujúcim hlasom by som si radšej otvoril erotickú linku, v tom supermarkete je jej škoda.) a jej radu aby som si zavolal na VB. „Tak a teraz to máš podmienečne!“ :komunikujem s mojím virtuálnym trestným registrom.S týmto rozsudkom som si to namieril rovno do môjho obľúbeného podniku, pri môj obľúbený stôl a na moju obľúbenú stoličku. Už od dverí ma optimisticky vítal kamarát: „Tak čo, dneska to konečne prišlo!“ Lovím v mojom myšlienkovom sklade odpoveď a súbežne s tým ma napadajú diabolské myšlienky. Možno má na mysli tú čarovnú formulku na padanie pečených kurčiat rovno do dutiny ústnej, možno jogingovú súpravu s logom firmy, ktorú vyhrá každý miliónty zákazník, alebo tú zatiaľ nenainštalovanú kameru v ženských sprchách vo fitku. S jeho pomocou si začínam spomínať na včerajšie filozofovanie o tom, ako sa od dnes chystám od základov zmeniť spôsob môjho života. „Nie, zase to mešká!“, odpovedám.