Rozprával pomaly a s dlhými prestávkami medzi jednotlivými vetami. V tom čase som si myslela, že je to preto, že kladie na ne vysoký dôraz. Tú ozajstnú podstatu som však pochopila až o pár hodín neskôr. Monológ začal tým, že mi chce pomôcť. Potešila som sa, no najavo som to dať nemohla, pretože som bola práve napojená na náročnú imunologicko-neurologickú liečbu, ktorá mi v podobe špeciálneho roztoku tiekla do žíl už deviatu hodinu. Tak som len mlčky ležala a počúvala, čo bude ďalej. No dal mi nádej. …že mi bude lepšie, že mi chce pomôcť. A potom to prišlo. Vety tipu: „Nemyslím si, že vám táto liečba pomôže,“ „Liečbu beriete už dlho na to, aby sa výsledok ešte nedostavil,“ „Nemyslím si, že máte nasadenú správnu liečbu,“ či „Myslím, že mnohé operácie a zákroky ste podstúpiť ani nemusela, boli zbytočné.“ Zvieralo mi hrdlo. Neviem, zrazu sa v ňom ocitla veľká, bližšie nešpecifická hrčka. Tlačila ma. Začala som plytko dýchať, cítila som, že moje srdce pumpuje o čosi rýchlejšie. Myslím, že som aj chytila farbu. Zelenú. Prišlo mi zle. Z toho, čo mi môj ošetrujúci lekár rozpráva v nedeľu večer, v čase, keď som sa už pomaly mala uberať na nočný spánok, ktorý chorých tak veľmi lieči. Stále mi pozeral do očí a rozprával ďalej. O tom, že je presvedčený, že nemám určenú správnu diagnózu, o tom, že by som sa mala zmieriť s tým, že zo mňa už nič nebude, lebo do dvoch rokoch budem aj tak iba na hadičkách a svet už zmyslami nebudem vnímať. O tom, že najhoršie, čo pacient môže urobiť je, že celý svoj život podriadi a prispôsobí svojej chorobe a žije v predstave, že to tak má byť. Lebo nemá. … právo rušiť môj nočný kľud, lebo nemá právo riešiť pacientov zdravotný stav v nedeľu večer, lebo nemá právo vysloviť, že zo mňa už aj tak nič nebude, lebo nemá právo mi povedať, že všetku tú bolesť, ktorú som doposiaľ na ceste za zlepšeným zdravotným stavom podstúpila, bola zbytočná, lebo nemá právo súdiť, hodnotiť ani moralizovať. A dnes som už presvedčená aj o tom, že nemá právo mi zobrať to posledné, čo mi zostáva, a to je nádej. Lebo nemá … Začala som argumentovať. Slová mi išla z hrdla veľmi ťažko, stále ma v ňom ťažila hrčka, ktorá sa tam usídlila krátko po jeho príchode do mojej izby. Opisovala som situácie, ktoré som počas mojej liečby a osemnástich operáciách zažila, hovorila som o tom, ako mnohým lekárom ďakujem, že mi zachránili nohu napriek opakovaným kostným nádorom, ďakovala som za to, že mi neraz zachránili život. Hlas sa mi triasol, no slzu som nevypustila. Samú seba som prekvapila, akou silnou som dokázala byť. No on neprestával. Útočil na mňa slovami, že liečba, na ktorú chodím už tretí rok je ekonomicky veľmi nákladná a že by mohla pomôcť niekomu inému, že pre mňa je zbytočná, pretože sa mám s tým už raz a navždy zmieriť. Hovoril aj o tom, že za pár mesiacov budem dementná, pretože som napriek svojmu mladému veku už jednu mozgovú príhodu predsa prekonala, a že táto situácia sa bude len a len zhoršovať, pretože všetky moje ochorenia, ktorých je viac ako dvadsať sú natoľko závažné, že inak to určite nebude. Do izby už druhýkrát vstúpila zdravotná sestrička, ktorá prišla lekárovi oznámiť, že ho urgentne volajú na konzílium k inému pacientovi. Lekár sa rozzúril, sestričke vynadal, čo odôvodnil tým, že rieši vážny zdravotný stav a že teraz odísť nemôže. So slovami: „Ešte za vami prídem,“ odišiel na tretiu výzvu sestričky, ktorá sa už nenechala odbiť. On odišiel, ona ostala. Pozrela mi na žily, skontrolovala infúzie a sadla si na vedľajšiu posteľ, ktorá v tom čase bola prázdna. Rozplakala som sa. Veľmi, silno, nekontrolovateľne. Sestrička sa snažila dostať zo mňa nejaké slovo, stále sa ma pýtala, čo sa tu stalo, čo mi hovoril lekár a pokúšala sa ma utíšiť. Presne si pamätám, keď mi povedalka: „Marcelka neplač, neviem čo ti povedal, ale neber ho prosím ťa vážne. Nie je to prvýkrát čo rozplakal našu stabilizovanú pacientku. Neviem prečo to robí.“ Po chvíli som jej opísala, čo sa stalo. Bolo mi ťažko a v hlave som mala obrovský zmätok. Celý môj 13-ročný boj sa mi premietal a mihal pred očami, znova som cítila všetku tú bolesť, ktorá ma skľučovala po každej jednej operácií, po všetkých tých bolestivých zákrokoch, kedy som viac ako dva roky nevedela stáť na vlastných nohách, kedy som bola odkázaná na morfium či iné opiáty, z ktorých som si následne musela odvykať, pretože som zostala po nich závislá, kedy som nespočetné množstvo dní strávila mimo vlastného domova, kedy som bola bez svojich najbližších, kedy… Zmätok. Nastal v mojej hlave aj v duši. Zrazu som nevedela odlíšiť, čo je pravda a čo nie. Nedokázala som zastaviť tok myšlienok, nevedela som prestať plakať, nemohla som tú obrovskú hrčku v hrdle prehltnúť. A vtedy sa vrátil. Videl moje uplakané, červené oči, videl, že sa celá trasiem, no napriek tomu v rozhovore pokračoval. Sestrička už v izbe nebola. Slovami sa vrátil tam, kde skončil. Opisoval konkrétne situácie môjho života, kedy podľa neho došlo u mňa k pochybeniu. Všetko bolo zlé. Všetko to, čo som musela podstúpiť a aj som podstúpila. Lebo on prišiel na to, čo mi je. Podľa jeho slov ide u mňa o genetické ochorenie, ktoré mi spôsobilo a spustilo všetky súčasné zdravotné problémy. Hovorím si super, konečne niekto, kto vie, čo s tým urobíme. Tak som sa chytila príležitosti a rovno sa ho opýtala, čo s tým budeme robiť. Povedal mi, že to nie je také jednoduché, že genetických chorôb je viac ako 50 tisíc, ohuroval ma štatistikami zahraničných štúdií, posielal ma k lekárom do zahraničia. „Lebo všetci tam na mňa čakajú“, to som mu ironicky povedala už ja. Keby som to chcela skrátiť, poviem už len, že mal plno zbytočných rečí o tom, čo by bolo keby… No, keď som od neho chcela konkrétnosti v zmysle, nech ma na dané vyšetrenie do zahraničia pošle, nech mi to a ono vybaví, tak mi len stroho odpovedal: „Ja nemám také možnosti, ja vám len hovorím, čo by som urobil na vašom mieste.“ Niečo pred pol nocou, keď som už bola úplne vysilená, argumentmi aj fyzicky, tak z mojej izby odišiel zo želaním, aby som pri zaspávaní myslela na to, čo mi dnes povedal. Sestrička sa vrátila. Prvýkrát v živote ma musel niekto skutočne ukľudňovať. So všetkým, čo k tomu patrí. Dnes som nesmierne vďačná sestrička, ktorá bola pri mne ešte asi hodinu a s ktorou som rozoberala všetky svoje pocity. V tú noc, a ani ďalšie tri, som nezažmúrila oka a okrem jednej vety, ktorú som v pondelok ráno povedala dotyčnému lekárovi ako odpoveď na otázku: „Či som uvažovala nad tým, čo mi večer povedal“, kedy som odpovedala, že „našu debatu považujem za uzavretú a že si prosím prichystať prepúšťaciu správu, pretože odchádzam na reverz“, som s nikým iným neprehovorila štyri dni. Napriek už prekonaným 18-tim operáciám a nespočetnému množstvo ďalších nepríjemných či inak bolestivých zákrokoch, napriek viac ako 200 dňom každoročne strávených v nemocniciach a nekonečným odlúčeniam od svojich najbližších, to boli najťažšie štyri dni môjho života. A čo tým chcem vlastne povedať? Hovorí sa, že nádej zomiera posledná, tak nám ju prosím neberte skôr… A o to zvlášť, ak ste lekárom, ktorý ma dvojročnú prax.
