Jednoducho – žobrák!

Aj dnes som išla po meste a pred nákupným centrom sedel starší pán, trochu prikrčený, so sklonenou hlavou, v otrhaných a špinavých nohaviciach s miskou v ľavej ruke. Žobral.Zastala som, on zodvihol hlavu.Opýtala som sa ho, prečo to robí.Rozhovoril sa, povedal mi, že sa volá Jozef a má 48 rokov. Na ulici je od začiatku nového roka. Celý život pracoval, až kým neskrachovala firma. Tvrdil, že nemá rodinu, pretože sa s manželkou rozišiel, tá si založila novú rodinu a jeho, ľudovo povedané, vykopla na ulicu. Potom mi zrak padol do misky. Ligotala sa tam jedna desať koruna a dvojkoruna. „Zarobím si akurát na živobytie, trochu jedla a cigarety“, povedal mi.Chodí žobrať za každého počasia, pretože jesť musí, ako povedal.Na úrade vedený nie je, podporu nedostáva, pretože si nevybavil potrebné náležitosti. Aj napriek tomu si vraj prácu aktívne hľadá. Či je tento príbeh 48 ročného Jozefa pravdivý, vie len on sám. Život nás stále skúša. Záleží len na nás, či mu podľahneme a či sa v jeho miske nasledujúci deň bude ligotať o nejakú tú desaťkorunu viac, alebo menej.Bude???Marcela Konrádová