„Som ženatý, ale priťahujú ma malé dievčatká,“ hovorí tridsaťročný pedofil

Článok je dlhý, preto ak nemáte chuť, zatvorte ho už teraz. Ako ženatý som sa zaľúbil do mladého dievčaťa„To, že som pedofil, som zistil až v dospelosti, v čase, keď som bol už ženatý. Prišlo to samo. Keď sa nám narodila dcéra, chodieval som s ňou von a postupom času som sa zoznámil s mnohými deťmi. Zistil som, že mi je s nimi fajn, rozumiem si s nimi, dobre sa mi s nimi rozpráva, hrá. Bolo medzi nimi jedno dievča, ktoré som si zvlášť obľúbil a vždy som sa podvedome tešil ak bola náhodou vonku. A zistil som, že mi chýba ak tam nie je. Približne v rovnakom čase sa v kinách premietal film Lolita. Bol som si ho pozrieť a silno na mňa zapôsobil. Ani neviem čím, možno tým, že tam nešlo o explicitné zneužívanie 12 ročnej Dolores štyridsaťročným Humbertom, ale o komplikovaný vzťah, pričom Humber, aj keď bol v konečnom dôsledku hajzel, Dolores naozaj miloval. Bolo to proste dosť iné, než to klišé úchyláka v kríkoch. Zaujalo ma to, a tak som začal na nete hľadať informácie. Prešiel som fakt mnoho stránok a pochopiteľne som videl aj nejaké tie detské akty. Zistil som, že dievčenské telo je neuveriteľne krásne a príťažlivé. Čudoval som sa ako je možné, že som si to doteraz nikdy nevšimol. Prestali jestvovať fyzická a citová rovina oddelene, ale spojili sa tak, ako to bolo pre mňa prirodzené. Ako kľúč do zámku. Bolo to v deň, keď som si uvedomil a nahlas sám pred sebou priznal, že som do toho dievčaťa zamilovaný. V ten deň sa pre mňa mnoho zmenilo. Vtedy mi bolo jasné, že som naozaj ON, ten opovrhovaný pedofil. Uvedomil som si aj to, že ja som bol do nej zamilovaný už dávno, len som to nechápal, lebo takéto pocity sú pre nás tabu.“Názor na pedofilov som zmenil„Pred "tým" som vedel len to, že pedofili sú úchyláci, ktorí zneužívajú deti. Ako nejaká choroba, ktorá má nad človekom moc. Duševná úchylka. Mal som úplne typický názor, ako zvyšná časť populácie teraz. Neskôr som začal vyhľadávať informácie, skontaktoval som sa s mnohými ďalšími pedofilmi, z ktorých mi mnohí pomohli úspešne zvládnuť túto etapu. Človek zistí, že sú to úplne obyčajní ľudia, ktorí si žijú svoj život. Žiadny slizkí úchyláci, ale ĽUDIA. Pedofil je tiež len človek, ktorý túži po láske, po tom, aby bol jeho život naplnený, šťastný. Zrejme nikto z vás netúži niekomu inému ublížiť. Prečo by mal po tom túžiť pedofil ? Pedofil môže byť človek, ktorý miluje deti a neváhal by pre ne položiť svoj život, ako aj obligátny úchyl, čo striehne na deti. My všetci sme masírovaní tak, aby sme uverili tomu, že pedofil je ako Jack Rozparovač. Píše sa to všade. Pedofília sa stala módou. Už aj slovo pedofília sa používa ako synonymum sexuálneho zneužívania detí – stačí sa pozrieť na prípady Dutrouxa a Fournireta, z ktorých zrejme ani jeden nebol pedofil. Keby sa ostatní radšej zamysleli nad tým, ako sa asi cíti taký pedofil, ktorý "to" o sebe zistí a stále počúva, že on nedokáže nič dobré urobiť, že vždy bude pre deti nebezpečný?! Ten tlak je silný. Je vlastne formovaný tak, aby zabudol na lásku a cítil len pudovo. Nemá žiadny vzor, s ktorým by sa mohol stotožniť, všade sú mu predkladané len prípady obťažovania, zneužívania a pod. Je naozaj zázrakom, že napriek tomu všetkému väčšina pedofilov ostávajú sami sebou. Málokto vie (alebo chce vedieť), že sexuálneho zneužívania detí sa dopúšťajú vo väčšine prípadov práve tzv. "normálne" orientovaní ľudia - a to prevažne z najbližšej rodiny.“Vzťah s mojou 11-ročnou kamarátkou„Som presvedčený o tom, že typický (priemerný) pedofil je na deti viazaný aj citovo. Proste pedofila deti oslovujú v prvom rade najmä na duši, až potom na prirodzení (ak to mám takto povedať). Nie som "nastavený" na deti len sexuálne, ale celou svojou bytosťou. Som s nimi na rovnakej vlnovej dĺžke. Medzi deťmi sa cítim ako ryba vo vode. Láska rodiča k dieťaťu má mnoho spoločných čŕt a vnútorných pocitov než láska pedofila k dieťaťu. Lenže zatiaľ čo väčšina rodičov prechováva intenzívne pocity len k svojim deťom, pedofil ich prechováva k deťom všeobecne. Možno tu sa skrýva tá sexuálna príťažlivosť, ktorá ale zároveň pôsobí ako katalyzátor. Ja si dokážem predstaviť, že už nebudem mať v živote sex s nijakou ženou. Ale hrôza ma obchádza pri pomyslení, že by som sa už nikdy nemohol kamarátiť s nejakou malou kamarátkou. Šiel som raz s jedným 11-ročným dievčaťom, ktoré poznám už dlho, večer po tmavej ulici. Zrazu ma chytila za ruku. Chvíľu sme tak išli, ale po chvíli mi to nedalo, lebo ma za ruku nikdy predtým nedržala. "Čo je Janka, deje sa niečo ?", pýtam sa jej. "Ja sa po tme bojím", povedala mi na to. "Čoho, prosím Ťa ?", bol som zvedavý. "Pedofila...." odvetila. Človek naozaj ťažko pochopí absurdný paradox takejto situácie, pokiaľ ho sám nezažije. Moja Janka sa bojí "pedofila", čo je pre ňu nejaký priam až mýtický netvor čo striehne na malé deti, aby ich mohol znásilniť a poprípade aj rovno zabiť. A u koho hľadá ochranu ? U pedofila.... U človeka, ktorý by jej nikdy nedokázal ublížiť, a ktorý by spravil všetko pre to, aby ju ochránil pred hocakým nebezpečenstvom. Viem si vcelku predstaviť, že možno niekde stretne nejakého pošuka, čo sa na ňu divne pozrie a ona o pár rokov bude písať niekde na web, ako by mali všetkých pedofilov izolovať, vykastrovať, popraviť. Že má s nimi len a len zlé skúsenosti. Ale to, že možno jediný naozajstný pedofil, ktorého poznala bol niekto úplne iný než ten, koho tým slovom označuje, jej zostane navždy utajené. Realita sa stráca. Mne je do smiechu aj do plaču zároveň. Som pedofil a poznám sa s mnohými deťmi. Deti ma majú rady. Ľudia o mne hovoria, že to s deťmi viem. Nikto kto ma pozná sa nebojí nechať so mnou svoje dieťa. A ja si naozaj neviem predstaviť, že by som niektorému ublížil. Iróniou je, že nie ja ovládam a manipulujem deti. Deti dokážu ovládať mňa.“Realita je taká, že som pedofil„Zo začiatku to bolo ťažké. Pamätám si ako som stál pred zrkadlom, díval som sa a hovoril si: "Tak takto teda vyzerá ten pedofil".Alebo som išiel po ulici a prenasledovali ma myšlienky: "Čo by si mysleli rodičia týchto detí, keby vedeli že práve takto tesne okolo nich prechádza pedofil?" Občas to aj teraz na mňa doľahne. Nemám strach o tom hovoriť, lebo moje svedomie je čisté a nemyslím si o sebe, že som nebezpečný úchyl. Ale mám strach o svoju rodinu. Manželka to o mne nevie. Ale tuší. Nie je slepá a vidí, že mám deti rád. Je to pre ňu tiež ťažké, pretože na jednej strane je jej to divné, aj žiarli keď ma dievčatá objímajú, ale na druhej strane vidí, že mám deti naozaj rád, vie ako ma trápi každá neprávosť páchaná na deťoch. Nevie si to dať dobre dokopy. Ona strašne nenávidí pedofilov a viem naisto, že by to nedokázala nikdy pochopiť. Je to pre mňa strašne ťažké.“Pomohla mi mama malej Janky„Dlho som všetko tajil, až neskôr som sa predsa len niekomu zdôveril. Tým človekom bola mama toho dievčaťa. Šokujúce, však ? Doteraz ďakujem osudu za to, že jestvuje človek ako ona, ktorý dokáže naozaj pochopiť. Je to jediný človek, pred ktorým nemusím nič tajiť, za nič sa hanbiť, skrývať. A môžete si byť istí, že je to človek, ktorý by osobne roztrhol každého, kto by jej dcére ublížil!“A čo ďalej?“Moc nemyslím do budúcnosti, lebo ju nevidím ružovo. Myslím, že môj život za veľa stáť nebude. A moja predstava? Chcel by som mať kamarátku, o ktorú by som sa mohol starať, ktorú by som mal rád, a ktorá by mala rada mňa. A nemusel by som to skrývať.Veľmi jednoduché a prosté.“ Marcela Konrádová