Sponzorské ťahanice

Už od decembra ma asi ťahá za nos. Ešte že mi nenarástol.Aby som vám to vysvetlila. V tom najlepšom duchu, ktorý v sebe mám, som si doteraz myslela, že pomáhať je ľudské. Tak nás to predsta učili aj v škole. Ale asi som sa poriadne mýlila. Ešte cez leto mi v hlave napadla myšlienka urobiť niečo pre ľudí, resp. pre deti, ktoré žijú na našom sídlisku. Hľadala som granty, čakala na predkladacie termíny. Žiadosť som podala v auguste. Chcem postaviť malé, maličké detské ihrisko za našou dvojbytovkou. Sme dosť zastrčení a najbližšie detské ihrisko je poriadne ďaleko. A detí tu máme dosť. To bola, a je, moje myšlienka. Pomôcť mamičkám a ich deťom.A tak sa stalo, že zastupujem neformálu skupinu občanov žijúcich v našej dvojbytovke.A "vybavovačky" začali. Nebudem vám opisovať, čo všetko som doteraz kvôli tomu musela vytrpieť, ale len na ilustráciu: môjmu projektu bolo vyhovené, uzávierku projektu máme do 30.6. 2005. Nastalo množstvo problémov....Aj tie sa napokon podarilo prekonať.Už zostáva iba jeden fakt. Sponzori!Žiaľ, z projektu môžeme financovať len konkrétne veci týkajúce sa detského ihriska, t.j. nákup detského pieskoviska, drevenej lavičky, šmykľavky, a jednej hojdačky. To je všetko.Chýbajú nám však peniaze na administratívne veci s tým súvisiace, fotodokumentáciu, dovoz tovaru a poštovné.Tak som začala oslovovať sponzorov. Prispel nám jeden pán tisíckorunáčkou. Nie je to veľa, ale pomôže. Poďakovala som mu. A takto to išlo ďalej až do dnes.Jeden potencionálny sponzor ma už poriadne ...Máme dohodnutý termín kedy si zavoláme, resp. kedy mu mám ja volať. Zavolám, "vyhovorí sa" na zaneprázdenosť a tak mu opäť treba volať večer, na druhé ráno, neskôr, poobede, o 2 dni...Už 2 týždne!!!!Konečne mi prisľúbil, že prispeje. Dohoda bola 6 tisíc (je riaditeľom veľkej spoločnosti), napokon sľúbil 2 tisícky!!!!Dnes o 12h sme sa mali stretnúť. Ja som prišla, on nie.Zas volám. Zas je zaneprázdený. Mám čakať. Zavolá, povedal.Ešte nikdy nezavolal!!!!!!Zúrim, pretože za telefonovanie s ním som už doposiaľ vynaložila svojich nie malo peňazí. A nie len to.Od augusta sa furt krútim kvôli malému detskému ihrisku!Áno, môžem sa na všetko vykašľať a vrátiť organizácií peniaze. Ja to však nedokážem. Ľudia mi veria a ja im chcem dokázať, že sa to dá. Len rozmýšľam, za akú cenu.Celé detské ihrisko sa zmestí do 18. tisíc korún a ja sa s niekým handrkujem za 2 tisícky....je mi do plaču, lebo vynakladám na to nenormálne úsilie, a vôbec som nemusela. Aj ja som mohla patriť k tým, ktorí neustále na schôdzach rozhadzovali rukami, pretože sa na ich sídlisku nič nerobí. Aj ja som sa radšej mohla venovať svojim povinnostiam a koníčkom.Chcela som pomôcť.A nikoho netrápi koľko úsilia človek musí na to vynaložiť a koľko času musí zo seba pre takúto vec obetovať.Možno i to by som dokázala preglgnúť, ale som po opakovaných operáciach nohy, chodím za pomoci francúzskych bariel (tí, čo ste na tom rovnako, možno viete, aké je to ťažké), zvíjam sa v bolestiach, prídem na stretnutie radšej v predstihu, len preto, aby som náhodou nemeškala...Ja si vážim robotu druhých, tak prečo to nedokážu aj ostatní?Prečo sa cítim, akoby som kradla???Prečo nedokážem nájsť solídneho sponzora (tohto som mala doporučeného od primátora mesta)?V médiach sa neustále vyskutujú nejaké organizácie, ktoré prispievajú na rozvoj obce, vzdelávanie a tak... Je to super. Ale už som si povedala, toto je prvý a posledný raz, kedy pomáham druhým. Posledný!!!