Bol to náš dvadsiaty turistický výlet roku 2017. Chladná aprílová sobota, pocitovo ako začiatok februára, pomedzi fľaky snehu sa bojazlivo prebúdzali prvé jarné kvety. Autobus nás zavčas rána vypľul v Zliechove, našli sme modrú značku a vydali sa stúpať na Javorinu. Mali sme v pláne v rámci plnenia trilógie tematických odznakov „Vrcholy Strážovských vrchov“ navštíviť Javorín 1016 m n.m., Gabrišské vrchy a Rohatú skalu 824 m n.m. Počasie bolo smutné akoby celý deň večer, to sme ale netušili, aké milé chlpaté prekvapenie na nás popoludní čaká v Mojtíne :)
Trochu sme blúdili, kým sme našli ten správny vrcholový bod Javorín (1016 m n.m.), pomohla GPS v mobile. V lese ležala šmykľavá vrstva listov z jesene, na ktorej sa belela škrupina snehu. Vrátili sme sa späť na modrú značku, prešli sme cez Javorinu na Gabrišské vrchy, orientačnou bola vrcholová stanica lanovky lyžiarskeho vleku.
Potom sme sa prehupli cez kopec na mojtínsku stranu. Lyžiarskym svahom sme opatrne zbehli do dediny. Neskôr od miestnych sme sa dozvedeli, že vleky už pár rokov ležia ladom. Škoda, táto dedinka má veľký potenciál byť príjemným strediskom zimných športov. Ale akoby zaspala. Dokonca aj z potravín Jednota bola len chátrajúca budova. A to je už čo povedať, keď pri kostole nie je krčma a Jednota, to je už podozrivé. Toto trio: kostol, krčma, potraviny je v každej nám neznámej obci naším orientačným bodom pri hľadaní autobusovej zastávky. Tu stál kostol, síce krásny veľký zrekonštruovaný uprostred dediny bez týchto kamarátov.
Oproti kostolu nás zaujala jazdecká socha. Patrila rodákovi z Mojtína, najdlhšie slúžiacemu vojakovi na celom svete Ladislavovi Škultéty-Gabrišovi, ktorého telesné pozostatky previezli z Rumunska späť do vlasti. Ladislav Škultéty, ktorý v sedle odslúžil 81 rokov, zúčastnil sa na 22 vojnových ťaženiach a posledných 41 rokov bol zástavníkom 8. husárskeho pluku, zomrel vo veku 93 rokov 19. augusta 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš , ktorý je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku.
Navštívili sme ešte miestnu kalváriu a na tabuli s mapou obce sme našli aj Mojtínsku jaskyňu vysvätenú počas II.svetovej vojny. Počas bojov sa v nej konali omše . Niekedy si ju pôjdeme pozrieť...
Naše kroky viedli opačným smerom ako sa mala nachádzať jaskyňa. Hľadali sme žltú značku, ktorá nás mala priviesť na Rohatú skalu. Žltá šla popri miestnom družstve a tu na chodníčku pred maštaľmi na nás zvedavo hľadeli skúmavé očká chlpáčika.
Slušne sme ho pozdravili úsmevom a kráčali ďalej. A psík za nami. Dohovárali sme mu, nech sa vráti ku mame, ktorá uviazaná na povraze strážila areál družstva. No bol to tvrdohlavý Psík.
A tak nás sprevádzal až na Rohatú skalu. Kúsok ďalej počas našej obedovej prestávky sme sa s ním podelili o slaninku, chlebík aj dúšok vody. Veselo vrtel chvostíkom a očká mu vďačne svietili. Spríjemnil nám pochmúrny deň, pristihla som sa, že sa celou cestou na Rohatú skalu usmievam a nevadilo mi ani chladivé mrholenie.
Deň nám pripravil ďalšie milé prekvapenie. Už sme to od cieľového vrcholu mali čo by kameňom dohodil, keď tu sprava vrava. Čože? Hovoríme si....žeby niekto rovnaký blázon ako my dvaja, čo chodíme do hôr za každého počasia v každom ročnom období? To sme už mali rozprávajúcu sa dvojicu nadohľad a známe ohnivočervené vlasy nám vyčarovali na tvárach ďalší veľký úsmev. Tinaaaaaa! Naša turistická kamarátka zo sociálnej siete :) Stretnutie plné smiechu, objatí. Apropo, tie lastovičky na vrchole, tie som odkukala od Tinky ;)
Na Rohatej skale mal Psík trošku problém. Predsa len to bol turista - začiatočník a ani pomocná reťaz na skalách mu nebola nápomocnou.
Zdeno zobral teda Psíka pod pazuchu a posledné metre ho vyniesol. Všetci traja šťastní aj keď trochu zmoknutí sme hľadeli z Rohatej skaly do doliny.
Nasledovala bojová porada. Náš pôvodný plán bol pokračovať po žltej až do Ladiec na vlak. Ale čo so Psíkom?! Zobrať domov si ho nemôžeme a samého ho opustiť v hore by nám srdce nedalo. Nuž čo, vrátili sme sa so Psíkom naspäť do Mojtína. Pri družstve nastala chvíľa lúčenia.
Akosi sa mu od nás nechcelo, a priznávam, že ani nám od neho. Našťastie sa ozvala jeho mama, rázne zabrechala a Psík sa rozbehol ku nej za bránu družstva. Ach, Psík, stále na teba spomíname ako na krásne spestrenie našich potuliek slovenskými horami.
Maj sa krásne, Psík !
A ty, Mojtín, snáď sa prebudíš zo svojho spánku ako Šípková Ruženka. :)
