Bolo teplo, slnečno, miestami blato, hore a dole, veľa kilometrov, veľa klesaní a stúpaní, na konci so silami v koncoch. Prevzatie diplomu, potlesk pri príchode do cieľa, uznanlivé pohľady turistov mi boli veľkým zadosťučinením a budem mať tieto dva dni, krásne výhľady, rozkvitnuté lúky, slnko vo vlasoch aj v duši ešte dlho dlho v mysli...
Kysucké Himaláje sa konali tento rok už sedemnásty krát. Som veľmi šťastná, že sa mi konečne podarilo s partiou skvelých ľudí prejsť všetkých 14 vrcholov, ktoré svojou výškou v decimetroch pripomínajú Himalájske hory. Za dva dni sme prekonali 87 kilometrov s prevýšením 3,6 kilometrov.
Prvý raz sme sa ja a môj súputník Zdeno pokúsili toto podujatie absolvovať v júni roku 2017. Vtedy sa nám podarilo vydržať len prvý deň.
https://kontrisova.blog.sme.sk/c/503925/kysucke-himalaje-cast-1.html
Prišiel jún 2019 a správna konštelácia hviezd pre náš druhý pokus. Mali sme v ten rok už v nohách veľa kilometrov, lebo sme sa tak trochu psychicky aj fyzicky pripravovali na naše letné dobrodružstvo, ktorým mala byť Cesta hrdinov SNP. Preto sa nám zdali Kysucké Himaláje ako dobrý test toho, či to naozaj dáme. Ale nechcem predbiehať udalosti, vráťme sa do horúceho 1.júna 2019. Štartovalo sa tradične zaránky za rosy z Radole. O piatej ráno sa pri krčme U Kultána zišlo 25 odvážlivcov. Medzi nimi aj my dvaja odhodlaní to tentoraz nevzdať. Čakalo nás 14 vrcholov, ktoré svojou výškou v decimetroch pripomínajú výšky Himalájskych hôr.
Zo začiatku naše kroky viedla hlavná cesta smerujúca do Vadičovskej doliny. Pri poľnohospodárskom družstve sme z nej odbočili a začali stúpať najskôr mierne, po chvíli veľmi strmo na prvý z „himalájskych“ vrcholov, Poľanu. Taká strmina hneď na začiatku nie je ktoviečo. Zaostávala som, kým sa mi podarilo nabrať druhý dych. Na prvej spoločnej vrcholovej fotografii preto chýbam.
Hrebeňom Stien sme z Poľany pokračovali na Holý vrch. Počas trasy sme zažili aj krušné chvíle, keď sa jeden z účastníkov pošmykol a spadol práve na najstrmších častiach hrebeňového chodníka. Našťastie mohol pokračovať v chôdzi, odnieslo si to však jeho rameno. Na Holom vrchu sme dali oddychovku aj občerstvovačku. Po strmom zostupe neznačeným chodníkom sme sa šmýkajúc po vrstve lístia dostali do sedla Skríželné. Odtiaľ mierne, neskôr strmo hore sme zdolali ďalší z vrcholov, Obelec.
ZObelca po čerstvo vyznačenej červenej trase sme pokračovali smerom na Kykulu. Tá bola ďalším zo zdolávaných vrcholov. Krajina sa otvorila, výhľady boli zaujímavejšie. Aj slnko začalo intenzívnejšie pripekať. Pod Kykulou nás čakal predseda nášho turistického klubu Ferko Žabka. Jeho povzbudivé slová i pohárik ohnivej vody prišiel vhod. Pokračoval s nami až do Klubiny, kde sme mali doplnenie tekutín v miestnom pohostinstve.
V Klubine sme sa nezdržiavali dlho. Práve tak, aby si nohy chvíľu oddýchli, ale nezdreveneli. Čakalo nás dlhé stúpanie na ďalší z vrcholov, Jaseň. Kráčala som zadumane ponorená do vlastných myšlienok, keď sa zrazu zľava z kríčkov vyrútil jeleň so srnou, preleteli popred nás a zmizli vpravo v strmom zráze. Uff, vytrhlo nás to z ticha a pridali sme do kroku.
Z Jaseňa sme sa príjemným chodníkom dostali na Úpratiská, neďaleko sa nachádza pamätník vojakom padlých počas druhej svetovej vojny. Pokračovali sme však ďalej hrebeňovou lesnou cestou cez vrcholy Blažejovec a Kalinov vrch.
Pri prístrešku na kóte Surovina sa niektorí z nás odpojili a pokračovali po hrebeni do Krásna nad Kysucou na vlak. My sme boli odhodlaní neskončiť, mali sme pred sebou už len dva vrcholy tohto dňa. Tie boli síce nadohľad, ale museli sme zbehnúť dole do doliny a opäť stúpať na náprotivný kopec. Klesaním sme si to teda nasmerovali do centra Oščadnice, kde sme v penzióne Gajuz doplnili tekutiny aj energiu. Na Javorské I. a Javorské II. som stúpala v spoločnosti turistického kamaráta rozprávajúc sa o diaľkových trasách a plánoch na leto. Zaostali sme za ostatnými rýchlejšími, našťastie nás počkali na predposlednej osemtisícovke kvôli spoločnej fotografii.
Z Javorského I. to bolo na Javorské II. po hrebeni čo by kameňom dohodil. Čas pokročil, deň sa schyľoval k svojej záverečnej fáze. Obchádzala nás únava, boleli ma nohy. Tešila som sa na dobrý guláš, ktorý nás čakal v motoreste Drevorubač. No cestou k nemu nás ešte čakala nejedna prekážka. Miernym klesaním sme sa napojili na asfaltovú cestu. Snaha skrátiť si cestu mimo asfaltku dopadla tak, že sme sa brodili rozbahnenými pastvinami a museli sme podliezať plot ovčinca.
Tento dlhý deň sa pre nás končil vpohostinstve Drevorubač po štrnástich hodinách putovania, počas ktorého sme prešli 50 km. Guláš sme si vychutnali na terase pod hviezdnou oblohou. Posledné zvyšky energie sme využili na zavolanie taxíka domov, sprchu a uloženie sa pod perinu s vedomím, že zajtrajšok bude opäť horúci a dlhý.
Budík neúprosne drnčal už o štvrtej ráno. Prekvapivo som vstala oddýchnutá a tešiaca sa na nové dobrodružstvá. Po raňajkách sme celkom svižne vybehli na Husárik, kde sme mali zraz s turistickými kamarátmi, ktorí tak ako my boli vystrojení na zdolanie ešte siedmich osemtisícoviek. Pripomínam, že to boli osemtisícovky v decimetroch :-) Prvou v tomto dni bola Briava.
Z Briavy sme pokračovali krajinársky zaujímavým úsekom na Vojtov vrch. Väčšiu časť dnešného dňa sme sa pohybovali po Javornícko - Beskydskej magistrále. V lete je využívaná ako cyklotrasa, v zime upravovaná pre bežkárov. Zatiaľ bolo príjemných 25 stupňov a po modrej oblohe sa premávali načuchrané oblaky. Na Vojtovom vrchu sme boli odmenení krásnym výhľadom na Malú Fatru.
Rozbahnenými cestami zničenými ťažkými strojmi sme prešli Chotárnym kopcom. Povýruboch sa z neho otvorili pohľady do širokého okolia. Našťastie ďalej už zelenými lúkami popri pasúcich sa ovečkách boli pohľady na krajinu zasa príjemné.Marťákovský kopec s rozhľadňou sme vynechali a miernym stúpaním lúčnym hrebeňom sme dosiahli Vrchrieku nad Petránkami.
Pokračovali sme lúčnatým hrebeňom na Jakubovský vrch, ktorý bol najvyšší zo štrnástich Kysucko - himalájskych vrcholov. Preto dostal pseudonym Mount Everest. Aj z tohto vrchu sa otvorili výhľady po nedávnych výruboch. Pokračovali sme po modrej značke a neznačenom úseku prevažne zalesneným terénom, ale aj pomedzi dreveničky kysuckých lazov sme dosiahli Žiar. Tam sme sa zapísali do vrcholovej knihy a nemohla chýbať ani veselá spoločná vrcholová fotografia.
Klesali sme prudko do Nesluše. Dala som to indiánskym behom, dvadsať krokom a dvadsať poklusom. Hotel Les na konci dediny bol žiaľ zatvorený. Ale povzbudenie prišlo v podobe Teodora Braciníka, ktorý nás tu prišiel podporiť na bicykli jemu vlastným spôsobom: zarecitoval nám vtipnú básničku. Doľahla na mňa horúčava poludnia, nedostatok energie a bolesť celého človeka. Vážne som sa pohrávala s myšlienkou ukončiť to tam. Vďaka kamarátom, ktorí ma presvedčili ako strašne by ma to štvalo, keby som nedala už len posledný kopec, som siahla na dno svojich síl. Stúpanie na Jastrabie bolo strmé, ale aspoň viedlo chladivým lesom. Počkali sme sa všetci v osade Mičekovci, kde nám miestna pani ponúkla vodu priamo zo studne, za čo sme jej boli veľmi vďační. Na vrchol to už bolo na skok. Viedlo k nemu len miestne značenie. Chýbal nám však Zdeno. Poblúdil v uličkách osady a ako nám neskôr rozprával, mal nepríjemný zážitok s miestnym zúrivým psiskom. Všetko dobre dopadlo a mohli sme doplniť energiu na poslednom z vrcholov Kysuckých Himalájí.
Čakalo nás už len klesanie mierne zvlneným terénom s výhľadmi predovšetkým na Malú Fatru. Zišli sme do osady Majtánky. Nohy mi šli už len zotrvačne, hlava sem tam vynechávala. Bolo neskoré popoludnie a dochádzali nám tekutiny. Záchrana prišla v podobe chladeného Radlera, ktorý Zdenovi podali miestni ponad plot.
Do cieľa, Suľkovskej pivárne v Kysuckom Novom Meste, sme prišli o pol siedmej večer. Vyzuť si turistické topánky a schladiť chodidlá na dlažbe terasy bolo ozdravujúce. Ferko Žabka nám potriasol rukou a odovzdal účastnícke listy.
Bolo to o prekonávaní seba samého. Bolo to o spoznaní vlastných limitov a že keď sa zdá, že už nevládzete, vždy je tu ešte rezerva. Odporúčam pokúsiť sa zdolať dvojdňovku Kysuckých Himalájí každému turistickému dobrodruhovi. Môže sa o to pokúsiť vždy v prvý júnový víkend. Dovidenia!
