Utorok trinásteho

čpím v celetiesnivej,pochmúrnej truhliciv tieňoch jej stiensú všademilióny betónových kreatúrniet plamienka,čo by ma rozsvietilrozžhavil sietnicu oka.V impériu zrohovatených myšlienokpočuť triašku v bezvládi tichakvapká a chechtá sa v bubienoknie...sú to zvony,zvončekyich priebojný hlaszďaleka ma trápiauž šumia...a ja padám...spráchnivený...škrupinka,obal vo výkriku zohavený svojou podstatou.Rozšafárený orgánpazvuk lapača dušíkrôčik po krôčikutancujem s anjelmiaby som ich nerozbilsvojou vôňou človečoumakrá červene berú mizo mňa,z vnútra...cupitám si v agóniislza...prach ju omínaniekedy diamantovo pestrádnes rozbitá o priepasť.Tu blúdi tiché rameno mojej dušedúha zohavená temperombojí sa...až príližutorka trinásteho.