Sú všade okolo mňa. Prenasledujú ma. Blížia sa ku mne. Pokúšajú sa ma zlomiť.
„Ste len preludy, tak vypadnite mi z hlavy“ – kričím na nich. Celý život mi nedajú pokoj...
Cez deň sa držia v úzadí, no v noci naberajú silu. Môžem ich odháňať, zosmiešňovať či ignorovať ale Oni sú tu stále. Nikdy sa ich nezbavím. Vidím ich len ja všetci ostatný už spia, práve vtedy idú po mne...sakra prečo Ja? Nedovalia mi spať, tým ma oslabujú ešte viac,
šaliem už...
Nik mi nepomôže, nik mi neuverí. Oni dosiahnu to čo chcú. Ničia ma postupne pomaly až sa nakoniec neubránim. Presne to chcú: moju dušu, moje telo...moju smrť. A Ja ju chcem tiež.
Ukázali mi Oni už dávnejšie, že smrť je nádherná životu sa nevyrovná. Pravdu majú a rozhodnúť sa pre Nich chcem, ale nemôžem, nie ešte teraz...
,,Nechceme už čakať, čakáme už dosť dlho. Drahá Letty veď tak pridaj sa k nám, sama to chceš“ – volajú na mňa a Ja vzdorujem.
,,My ťa dostaneme, ty budeš naša“ – šepkajú mi tu.
Bojujem s Nimi no dokedy vydržím? Spravím o čo ma žiadajú? Túžim to spraviť a tá túžba je hodne silná. Vôňa smrti je lákavá a takmer neodolateľná no ja za Vami ešte nejdem...teraz určite nie.
Stali ste sa mojím Tieňom pred ktorým sa nedá utiecť. Viem, že ma jedného dňa pohltíte..
Keď som čítala tieto riadky v Lettynom denníku zimomriavky som mala po celom tele. Neviem čo si mám myslieť, no čím viacej Letty spoznávam, tak viem že medzi obyčajných ľudí nepatrí. No verím, že nie je jediná, čo také niečo prežíva a preto postupne prepíšem Vám celý jej denník.
