Nikdy predtým to takto nebolo. Kým sa nezačalo to, čo sa práve deje. Všetko okolo mňa je zlé, špinavé, nečestné. Chýba spravodlivosť, mier a láska. Ako rada som verila tomu, že existuje vyššia moc. Keď sa mi mamka večer kázala modliť, lebo nado mnou bdie anjelik, ktorý ma chráni. No čo ak anjeli nemajú na mňa čas? Teraz to tak vyzerá. A u všetkých, nie len u mňa. Každý je sám, opustený, nenávidený. Zabudli sme si navzájom odpúšťať – ostali len chyby, ktoré nám všetci vytýkajú. Ostalo len sklamanie bez milých prekvapení a šťastných koncov. Ostali len nočné mory namiesto krásnych snov, za ktorými sme sa tak hnali a navzájom si ich plnili. Nič viac, len obavy a strach. Čo sa tu zmenilo, že odrazu je na všetko málo času? Že sa všetko točí len okolo toho, kto čo má a ostatní sú všetkým ukradnutí? To bolí. Zraňuje. Ubližuje. No prečo sa to všetko začalo? Čo to spustilo? To, že už nie je na Zemi pokoj, to, že nikto necíti ochranu od zlého, len skúša všetko zlé, ktoré ho napáda, ktoré mu ničí obranný štít maminho náručia. To, že sa už nikde nemôžem cítiť v bezpečí, lebo som stratila domov a s ním aj všetko. Ochranu, bezpečie, lásku, mier...
Môj život sa premenil na vojnu. Bojujem proti všetkému, lebo nezostalo nič, proti čomu sa bojovať nemusí. Je len to, proti čomu nemôžem vyhrať. Hádam sa to už raz skončí. Ale či dobre alebo zle? Pre mňa víťazne určite nie. Náročná hra, kde som herečkou, bábkou, ktorá visí na strunkách osudu a nedokáže sa s ničím vyrovnať. Ktorej každý pohyb prináša bolesť. Len preto, lebo na Zemi nie je už nič v rovnováhe. Kedysi bola príroda mocná, no vyrovnaná. Každý to vedel, hoci nemal skúsenosť. Teraz sa ľudia museli popáliť, aby spoznali, že oheň horí, štípe, páli. Museli sa dusiť vodou, aby zistili, že je mocná. Zem sa musela otriasať, aby prišli na to, že ju nemôžu stále ničiť a poškodzovať. Dvíhal sa vietor, aby pripustili, že nie sú najlepší.
Vraj je človek najinteligentnejší tvor. No nie je zviera múdrejšie, ak nerobí nič, čo ho ohrozuje? Aj napriek tomu, že vedia, čo im škodí, nezastavia sa. Sami mažeme svoje životy. Nikto ani nič iné to za nás nerobí. Zalamujeme rukami nad krivdou, pričom sami sme jej príčinou. Občas sa však stane, že nás rania iní a my sme len obeťami. Bezbrannými, ktoré by sa aj bránili, len nedostali šancu, vyhrať súboj.
Mojím tajomstvom je, že som slepá. Našťastie som oslepla ešte predtým, než sa spustil tento zmätok. Bolo to na jeho začiatku, keď som spadla do kanála s niečím, čo mi poškodilo oči. No to, že chaos nevidím, neznamená, že ho nedokážem vnímať. Nie som ukrátená, naopak, som rada, že to nevidím. Je to pre mňa vykúpenie, hoci všetko prijímam inak, citlivejšie ako predtým. Mamina srsť je mäkšia a jej oči na mne planú náhlivejšie. Otcov pach je výraznejší a bratove zuby oveľa ostrejšie. No som rada, že nevidím, pretože to bolí. Bolí to chodiť na Zemi. Bolí to žiť, chodiť, jesť, chcieť, bojovať. Lebo toto nie je o ničom inom, ako o vojne, boji, prehrách. Vyhrať nedokážem. Vzdala som to. Som zbabelá, ale už nevládzem, nezvládam, nechcem, odmietam. Snáď aspoň tento odkaz niekomu pomôže vstať a pokračovať v boji. Stačí jediný, odvážny, vplyvný. Toto posolstvo - povzbudí a zahojí rany? Neviem. Možno. Síce... Som len malá, slepá a zbabelá krysa z kanála.
Túto prácu som napísala pred niekoľkými rokmi do súťaže Cesty za poznaním minulosti. Preto je potrebné ju brať s rezervou, keďže som ju písala možno ako 13-14 ročná. Vďaka ;)
