Nájsť tému, ku ktorej ešte nebolo vytvorených tisíc floskúl a slovného smogu sa zdá byť naozaj ťažké. Ako keby som vyčerpala všetko. K myšlienkam o láske, šťastí, vnútornom pokoji a sile už bolo povedané mnoho, miestami úplne zbytočne. Vzniká tak kopec prázdnej vaty, balastu. Preto som pátrala hlbšie, hľadala čosi, čo ma zaujme, čo ma možno zarazí či prekvapí. A tak som prišla k myšlienke, že najpútavejší sú predsa ľudia, ich príbehy a zvyky.
Nebudem klamať – aj mne tento nápad vnukla sociálna sieť. Naďabila som totižto na stránku istého Brandona pridávajúceho fotografie tých najrozličnejších ľudí, ktorých stretne v New Yorku. Pre každého má pripravenú otázku. Ich osudy v krátkych popisoch pridáva online, teda každý človek s prístupom na internet si tieto správy môže pozrieť a nechať sa inšpirovať.
Mňa ale zaujímalo, prečo takéto čosi nefunguje aj medzi Slovákmi? Len Američania majú každodenný život pestrý, len medzi nimi sa nachádzajú rozličné osudy? My azda nemáme v sebe široké spektrum ľudských príbehov? Tak som sa začala pýtať.
Rozhodila som siete medzi priateľmi. Prvou mojou otázkou bolo – aký je tvoj najčudnejší zvyk? A predstavte si, v tej chvíli som si uvedomila, prečo takáto stránka zatiaľ nefunguje. Jednoducho si myslíme, že nemáme čo ponúknuť. Že sme šedý priemer a nerobíme nič, čo by bolo nezvyčajné. Ako keby sme boli robotmi.
Keď som však podobné otázky rozšírila medzi ďalších a ďalších ľudí, bola som veľmi rada, keď som dospela k faktu, že skutočnosť je iná. Možno sa zo začiatku hanbíme, no nájdu sa aj naozaj pozoruhodné, v úvodzovkách, úchylky. Kamarát sa priznal, že na ľudí, ktorí ho v dave drgnú, hreší latinsky. Sestrine spolužiačky sa zas pochválili zbierkou post-it papierikov rôznych farieb, tvarov a veľkostí – sú to tie lepiace poznámkové bločky. Sused neznáša dlhšiu cestu autobusom ako je desať minút. Každý iný dopravný prostriedok mu vyhovuje, odpor má len k autobusom.
Postupne sa však začali vynárať ľudia s podobnými zvykmi. Našla som pár, ktorý si musí mäso presne rozdeliť k prílohe, inak daný chod nedoje. K jedlu sa viaže ale viacero minitradícií – jesť párky jedine príborom, pretože inak má slečna pocit, že jej vysušujú ruky. Našla som dokonca študenta, ktorý má paniku z mastných rúk, preto aj chlieb vo vajíčku konzumuje príborom.
Čo sa týka hygieny, prišla som na to, že existujú ľudia, ktorí potrebujú mať pravé slúchadlo v pravom uchu a ľavé v ľavom. A to preto, aby neprenášali baktérie z jedného ucha do druhého. Myslíte, že je to zbytočné? No, poznám človeka, ktorý skupuje rozličné hudobné nástroje pričom nevie hrať ani na jednom. Hádam to robí pre dobrý pocit. Tak ako dievčatá, ktoré som videla tancovať v supermarkete medzi regálmi, pretože z rádia hrala práve ich obľúbená pesnička.
Vyzerá to tak, že všetci máme charakteristický znak, malú tradíciu, kvôli ktorej máme nejako o trošku horší deň, ak ten detail zmeníme alebo urobíme inak. Je milé mať svoje zásady, najmä vo svete, ktorý sa každú sekundu mení. Tak sa prestaňme hanbiť za to, kým sme. Buďme hrdí na tie maličkosti, ktoré nás robia inými. Nejde o to, zaujať iných, ide o to, aby sme si uvedomili, že naše rozličnosti nás spájajú.
