Ľavá: zobudím sa a cítim, že by som najradšejneexistovala, buď hlava bolí, alebo protestne nevníma, moje oči vidia, nonevysielajú signály o zmysle videného. Nechce sa mi a neriešim, oblečenienájdem hmatom v izbe plnej teplého vydýchaného vzduchu, raňajky vynecháma žalúdok ešte spí, ale ja viem, že cestou v autobuse sa začne ostrobúriť proti prázdnote nepríjemným pocitom na vracanie, tak si dám jogurt. Alebohlt hocičoho. Stačí hlt. Celá moja bytosť sa bolestne a bezmocne zmieta vovnútornom kŕči odporu z ranného vstávania. Jediný zmysel funguje na stopercent, a to je čuch, keď mi do nosa udiera smog ranného mesta, do ušídoliehajú len neurčité zvuky premávky, ale ja popravde v skutočnostinevidím, nepočujem, len cítim – nevoľnosť a smrad. Zimnú hmlu vrážajúcu dopokožky nemožno vynechať. Nenávisť a vzdor, obracia sa to na mňa, všetkanespravodlivosť sveta za to, že mi takto krivdí. Po celý deň sa to so mnouvlečie, ak nemám to šťastie a nečakané správy či veselé zážitky mineopravia náladu, ktorú mi ráno privodila tá nešťastná ľavá noha.
Pravá: slnko.
Presvitá žalúziami a môj sen úplne hladučko prejde doreality. Do tej, s ktorou som zmierená.
A vtedy to začína. Ten sled nekonečných pocitovz momentov bytia.
Ranná káva a chladný vzduch. Z otvorených dveríbalkóna unikne trocha dymu z cigaretky, ktorú si spolubývajúca každé ránodožičí. Spolu s ostrým vzduchom je to vidina jedného z takých večerovvoľnosti v dave obklopenom chladným vzduchom premiešaným s dymom.A hneď spomienka na hudbu a na môj svet, do ktorého pravidelne unikám.
Vychádzam z bloku, kľúč šikvne padne do zámky vovchode. Dve minúty pred odchodom autobusu, paráda, akurát. Pokojným krokomdôjdem v chvíli, keď ku mne dorazí zvuk škrípajúcich bŕzd a jehotypický motorový zápach. Nevadí mi. Dnes mi nevadí.
Dych sa zráža na paru. Pozriem sa do slnka.
Vnímam, vôňa zimy, ktorú mám chvíľu priam sestersky rada.
Vône ľudí s podobnými výrazmi, aký mám občas na tvárija. Pozorujem a rozmýšľam, aké sú ich životy. V jednej chvíli súživoty nás všetkých prepojené. Je to práve tu a teraz.
Prejde okolo mladý muž v kabáte s kufríkom, otočímsa, hm, fešák, vonia. Plný autobus ľudí, starenka v uličke, vstávam, nechsa páči. Jej vrásky a úsmev. Ďakujem pekne. Sadá si.
A míňam ich ďalej, rozhorčených a vzdialených,pokukujúcich a hanblivých, oči modré, oči staré, oči veselé a očiskúmavé. Smutné pery, matné vlasy, roztrhnutá rukavička a krvavá ranka naprste ruky držiacej sa tyče v autobuse. Natriasajúci sa autobus, krivé cesty,levitujúce telá a nadávky na šoféra, prečo ide ako blázon. Čo nás chcevšetkých zabiť...
Kto sme a kam smerujeme?
Milión osudov a milión ciest v tom jedinommomente. A to svietiace slnko nad nami, nekonečne ďaleko, majúce násvšetkých v moci, vesmír a jeho rozpínavosť, a naše krásne modrémravenisko, kdesi v ktorom teraz kráčam na druhý koniec Ružinova v Bratislave,rozmýšľajúc o domove pod Tatrami, mysliac na to, že svet je krásny, žeživot sa oplatí a že treba len chcieť.
Aj také to býva. Tie kratulinké momenty na ceste do práce. Aj to je život. Ten detail.
