Úvodné vysvetlenie k výhrade, o tom odkadiaľ vyšla
Celý text výhrady je inšpirovaný inou literatúrou. Jedna je nebiblická, pochádza zo scén, ktoré opisuje Tibetská kniha mŕtvych. Uff sú to už roky, takže opäť prosím o zhovievavosť za prípadné nepresnosti. Duch mŕtveho prechádza procesom rôznych stavov, kedy sa môže zachrániť. Jednou z posledných štácii, ktorý zosnulého čaká je rozhovor/mučenie Pánom smrti. Pán smrti so svojimi pomocníkmi (možno aj pomocníčkami) preberajú jednotlivé udalosti z jeho života a spytujú sa ho, či nepochybil, alebo či vtedy alebo inokedy nemal zlý zámer. Pokiaľ dotyčný popiera, tak ho mučia.
Druhá scéna pochádza z Biblie. Konkrétne sa jedná o jeden Ježišov výrok, spomínaný v Biblii na dvoch miestach:
Mt 5,26 Ameň ti hovorím, že nevyjdeš odtiaľ, dokiaľ nezaplatíš aj posledného haliera.
Lk 12,59 Hovorím ti, že nevyjdeš ztade, dokiaľ nezaplatíš aj posledného haliera.
Ježiš tam spomína akýsi stav, do ktorého sa človek môže dostať po smrti. To, čo ma zaráža, je , že nerozpisuje, čo sa stane s človekom, keď zaplatí posledný halier, alebo, že by popieral, že sa všetko v tom stave dá zaplatiť.
Takže samotná výhrada č.9
Tá vec s vesmírom je ťažká. Lebo to vyzerá tak, akoby vesmír nemal nič iné na práci ako dbať o naše dobro. Áno predstava, že niekto sa o nás stará a bdie nad nami a záleží mu na tom ako dopadneme je príjemná. Ale naozaj to znie tak, že ja a môj sen? Spomínam si na jedno čínske príslovie. Nie je dôležitý cieľ ale cesta. Nie je dôležité len to, o čom snívam, ale aj to, akým spôsobom to dosiahnem. Tá najkratšia cesta nemusí byť tou najlepšou. A faktom je, že keď sa jeden sen naplní, vystrieda ho iný. Z nostalgie sa nedá žiť večne. Spomínam si na state z budhistickej náuky, ktoré hovoria, že príčinou utrpenia sú naše túžby. Keď sú nenaplnené, trpíme a keď sa naplnia, stav potešenia je len prechodný. Preto nemáme uľpievať na svojich túžbach. Problém je, ak človeku nezáleží na tom, či svoju prácu dokončí alebo nie, je schopný ju urobiť dobre?
Pokiaľ vec stojí len tak, že ja, môj sen a vesmír. Ako sa meria veličina, ktorej sa hovorí hriech? Keď sa vzdám svojho sna, je to hriech? Myslím, že hriech je niečo, čím sa meria to, ako sa správam k iným. Vesmíru ublížiť nemôžem. Môžem však ubližovať ľuďom a pohnevať si boha.
Dostávame sa k tomu, že biblia rozlišuje hriechy, ktoré sú na smrť a ktoré nie sú na smrť a hriechy, ktoré je možné odpustiť a ktoré odpustiť nie je možné (odtiaľ ten očistec). Dostávame sa k tomu, že podľa Tibetskej knihy mŕtvych tesne pred tým, ako sa duša dostane do stavu, keď sa môže vteliť do ďalšieho tela, je vypočúvaná/mučená pánom smrti, kde sa musí priznať k svojim hriechom.
Ak si duša musí svoje hriechy vytrpieť počas stavu medzi dvoma inkarnáciami, má koncept karmy ešte zmysel? Spomínam si na jeden taoistický text, ktorý pojednáva o životnej sile, ktorá sa po smrti dostáva do stavu, kde si odtrpí hriechy a odraduje dobré skutky a potom očistená od balastu minulého života steká do riečiska nového života, kedy sa všetko počíta znovu od nuly. Otázka znie, ako sa ale potom tvorí to, čomu sa hovorí osud? Ktorý, ako som ukázal vyššie, nezávisí len od toho, čo si my predstavujeme a chceme.
Poznámka k výhrade č. 9
Veta "Ktorý, ako som ukázal vyššie, nezávisí len od toho, čo si my predstavujeme a chceme." sa nevzťahuje na text v tomto článku. Aby som pripomenul, sformuloval som 9 výhrad. Tie boli zoradené od prvej, ktorá bola najvyššie, po deviatu, ktorá bola najnižšie. Takže táto veta sa vzťahuje k úplne inému textu.
