Výber vyhrala štýlová dedina Tekovská Breznica ako východisko. Ale cieľ cesty bol niekde ďalej, vlastne vyššie, a to na vrchole andezitového brala nad dedinou.
Pamätali sme si dobre, ešte z minulosti, ako sme fučali hore strminou s podšmykujúcimi podrážkami, tak tento raz sme si vybrali výstup okľukou.
Cesta Chválenskou dolinou pomaly ubiehala v príjemnom chládku medzi stromami, až kým nezačal za nimi presvitať rozdivočený slnečný svit. To sme sa priblížili k rozsiahlej lúke, z ktorej nám na cestu vanuli horúce prúdy vzduchu sem tam doplnené pichavým hmyzom.
Ostali sme iba na okraji tejto lúky, ďalej ísť nebolo v našom pláne. Chceli sme vlastne vyjsť na hrebeň vedúci k Priesilu, ale márne sme celou cestou hľadali odbočku naň. Keď sa inak nedalo, pomohli sme si našou obľúbenou improvizáciou. Nad lúkou sme našli zvierací chodník, ktorý nás elegantne vyviedol hore na hrebeň.
Po hrebeni to už bolo zaujímavejšie, zo strany Chválenskej doliny sa miestami vrhali nadol bralá, sem tam porastené skrivenými stromami dôchodkového veku. O tie sa dalo zachytiť pred dlhým pádom a rozhliadnúť do okolia.
Pohľad na hrebeň smerom k Priesilu.
Sokolia skala.
Chválenská dolina so súvislým porastom. Zhora sa dá vytušiť poloha cesty a potoka.
Časom sme minuli Sokoliu skalu a prešli naprieč neviditeľným Breznickým hradom na kótu Hrádok.Tá je dobre vybavená: ohnisko, sedenie, kríž a tak sme tam pobudli nejakú chvíľu so slnkom nad hlavou a krajinou pod nohami.
Dole je Tekovská Breznica.
V pozadí je časť Novej Bane.
Čo nám kalilo zážitok z rozsiahlych výhľadov bolo očakávanie nepríjemného zostupu po zelenej dole k Breznici. To sa aj potvrdilo, našťastie iba s jedným pádom. Ani dole po prekonaní klesania sa nám celkom neuľavilo, lebo náš značený oficiálny turistický chodník sa rozplynul uprostred pichľavo zarastenej lúky.
Odtiaľ sme sa už ako tak vedeli dostať do dediny. Obdivujem tých, ktorí po zelenej opačným smerom trafia k výstupu na Hrádok, vrátane mňa keď sme tadiaľ išli prvý krát. To ale bolo už pred pár rokmi a na jar.
