Dobre sme sa rozhodli nezostať na Všechsvätých doma. Najskôr tušené, neskôr predpovedané a napokon dobré počasie bolo potvrdené. Prekľučkovali sme v prúdoch áut, hoci nás to zahnalo až na Levice, rozkúrili našu novobanskú chalupu a bolo fajn.
Na druhý deň sme si vyšli na Bukovinu, ktorá je jednou z tých vyššie položených osád v okolí. Keďže sme tam už asi dva roky neboli, udreli nám do očí miestne novoty. Mohutný chladivý bukový les, ktorým sa vinie prístupová asfaltka už stratil svoju celistvosť, na niektorých miestach sa otvorili nové výhľady do starohutskej doliny.
On sa práve dostavil na miesto, kde nás bude čakať. Pekné miesto, pri ceste pod čerešňou.
Zopár starých vecí zostarlo ešte viac, niektoré roľnícke usadlosti osireli. Iné budovy, relatívne nové zostarli, napríklad kostol, ktorý bol iba nedávno postavený. Ale pribudli tu aj nové veci, zopár domov a hlavne dobytok, ktorého minule nebolo až toľko vonku vidieť. Pribudla aj nová štýlová drevená krčma postavená na strategickom mieste pri vstupe do dediny.
Za potravinami sme odbočili na blatistú cestu vpravo do kopca. Blato bolo našťastie primrznuté, iba na oslnených miestach sa lepilo. Ako sme stúpali nahor, síce južný ale zato chladný vietor nás začal obťažovať čoraz viac.
Jemu zima nebolo, bol na to pripravený. Stál spokojne na svojom mieste.
Vystúpali sme pod úzky pás lesa, ktorý nás chránil pred dobiedzajúcim vetrom. Pozdĺž neho sme prechádzali a pod nami sa ocitli roztrúsené bukovinské domy, ktoré akoby vyhľadávali tie najrovnejšie pozemky v kopcovitom kraji. Pasienky si v tomto čase ešte držali svoju sýtu zelenú, ale opadavé listy lesa už menili farby podľa tradičného vzoru. V diaľke sa črtali ďalšie kopce, čím ďalej, tým slabšie.
Prešli sme oblúkom ponad dedinu a začali sme klesať k ceste na Záhrb.
On nás už určite zacítil, vietor doručil naše pachy k jeho nozdrám.
Zišli sme na cestu lemovanú čerešňami, ktoré tu stáli už bez listov a otočili sme smer nášho pochodu späť do dediny. Dobytok sediac v ohrade pri ceste si trávil svoje sústa, o nás záujem nejavil. Nás ale zaujal jeho pokoj, červené bobule visiace z kríkov a jablká rôznych farieb zavesené na jednom strome.
Blížime sa k dedine zo zadu a až teraz sme ho zbadali stáť pod čerešňou pri ceste. Podišli sme bližšie.
Jeho sympatické očká sa na nás zvedavo zahľadeli: "To sú tí, ktorých som už dlho cítil že sa motajú okolo dediny." Bol to on, bujak, nie ona. A to je rozdiel!
Pozreli sme mu do očí snažiac sa vyzistiť jeho náladu, no nič sme z nich nevyčítali. Stál tam síce pokojne, ale strategicky ovládal cestu. Mal na krku reťaz, ale nevedeli sme s istotou odhadnúť aká je dlhá. Chvíľku sme ho ešte pozorovali, on nás, potom sme sa rozhodli prejsť. Pekne jemne, pomaly, veľkým oblúkom v bezpečnej vzdialenosti. Vyšlo to, žiadny incident. Celkom milý býček!
Potom sme už voľne kráčali stredom dediny, minuli sme bývalú školu, drevenú zvonicu, zavretú krčmu a pri studni sme opustili toto zaujímavé miesto.
