Je to naozaj tak v našej rodine. Môj starý otec, na Novej Bani "starký", žil svoj život ako jednoduchý sedliak, aj keď mu napokon komunisti ponechali iba záhumienok pri dome. Na ňom vysadil ovocný sad.
Mal som možnosť prežiť s ním nejaké tie chvíle počas môjho detstva a školáctva. Pamätám si ho ako človeka rozhodného, pracovitého, plného sily a vitality. Aj keď po jeho osemdesiatke mu vrásky hlboko krájali čelo a tvár, nemal ani v tomto veku problém vyliezť na vrcholec najvyššieho stromu aby tam naoberal plný, vlastnoručne upletný kôš čerešní.
Sad bol vtedy posvätné územie. Posvätený nevyčísliteľným množstvom práce a starostlivosti. Pôvodne sa tam pestovalo obilie, neskôr tráva pre skromný dobytok. Keď rástla, bolo nám zakázané tam vkročiť. Keď bola pokosená, všetky kroky viedli do sadu, bolo treba trávu vysušiť obracaním, skladaním do "petrencov" a rozkladaním podľa počasia, hrabaním a na záver prenášaním na "drúčikoch" do humna, alebo stavaním obrovskej nepremokavej kopy sena. Medzitým tam rástli a rodili ovocné stromy, väčšinou jablone ale aj hrušky, čerešne, slivky, ringloty. Ovocie sa starostlivo oberalo a štrúdlovky, medovky, žitňačky, kožovky, novšie aj jonatánky, sa vozili na predaj alebo výmenu na "dolniaky". Hrušky "levrincky" boli dobré na pálenku.
Odvtedy veľmi veľa krát dorástla tráva a po stromoch už vyliezajú oberať ovocie pravnúčatá. Stromky vyrástli na stromiská, niektoré už odišli, iné nové boli zasadené. Dnes rastú v tichosti, bez chemikálií a iba zriedkakedy okolo nich prejde človek. Čas však nahlodáva aj ich silné drevené a už aj deravé telá.
Mnohé už vyschli, či vietor ich vyvrátil, alebo dolámal konáre.
Ale ešte stále sú tu s nami, aby nám pripomenuli, že je dobré robiť také činy, ktorých ovocie pretrváva až počas niekoľkých ďalších generácií. Za to Vám vďaka, Eduard!
