Podarilo sa zachrániť váčśiu súvislú plochu pred zástavbou a navyše asi pred viac ako 10 rokmi bola úspešne ukončená rekonštrukcia, výstavba a nová výsadba parkovej zelene.
Toto územie je úzko späté najmä s mojím žiackym obdobím života. Na jednom konci sme bývali, na druhom bola škola, vtedy Základná deväťročná škola Slovenského národného povstania na ulici Štefana Majora číslo 14. To je tá modrá. Vedľa bola červená, vtedy tiež základná. Niekoľko tisíc krát som prešiel krížom do a zo školy, mnohokrát po tme, keď sa učilo na dve smeny. A občas aj v sobotu, lebo keď bola pracovná pre rodičov, museli aj deti ísť do školy.
Hlavný tvar parku je obdĺžnik lemovaný na jednej strane nekonečným rovným chodníkom od Planétky až po Radarovú a Martinský cintorín. To je Drieňová ulica. Na druhej strane je iný, ale širší, ktorý končí pri OD Budúcnosť. To je tá ulica Štefana Majora, dnes Ostredková. Jeho časť nám spolužiakom slúžila skoro každý deň po škole ako ihrisko, kde sme hrávali zvláštny futbal s tenisovou loptičkou. Boli sme väčšinou piati (Roman K., Peter S., Pubino, Miro M., Ja, niekedy aj Miro E. a Julo J.) a každý mal svoju bránku v medzere medzi betónovými blokmi, ktoré ohraničovali areál červenej školy. Neskôr nám to skomplikovali zabetónovaním každej druhej bránky a postavením poltu. Hrali sme ale ďalej.
Toto je pohľad na "nekonečný" rovný chodník vedľa ulice Planét. Zaujímavosťou je, že je to vlastne Drieňová ulica. Kúsok odtiaľto je stavebná SPŠ na Drieňovej ulici. O veľký kus ďalej je Martinský cintorín, kde tento chodník končí, ale za ním Drieňová ulica pokračuje až k Štrkoveckému jazeru. Na konci parku, pri Budúcnosti, križuje tento chodník ďalší podobný, ktorý je tiež iba chodníkom, ale volá sa ulica Dr. Vl. Clementisa.
A tu je ten široký chodník, od Základnej školy až po Budúcnosť.
Keď som po rokoch prešiel týmto parkom v jedno augustové ráno, natoľko ma zaujal, že som sa tam ešte raz vrátil a spolu som urobil 56 fotiek. Preto aj nasledujúci diel seriálu bude venovaný tejto zelenej ploche.
