Na západnom konci parku je obchodný dom Budúcnosť. Ten sa skrýva za týmito stromami.
Ani odtiaľto obchodný dom ešte nevidno.
Až keď prídeme celkom blízko, objaví sa schodisko aj so šikmou plochou, ktorá prilákala nejedného "kaskadéra".
Tento kopec je už novodobý výtvor. Nebol za našich detských čias. Ako by sme sa vtedy potešili, keby sme mali taký kopec na sánkovanie!
Sánkovať sme sa chodili do areálu červenej školy, vtedy ešte neoplotenej. Celá hŕba detí sa tam zišla a rozvrstvila podľa schopností a odvahy od najmiernejšieho svahu, až po ten najväčší. Ten bol vysoký možno až štyri metre. To bolo radosti, ale aj nebezpečenstva, hlavne keď sa začalo stmievať.
V budove školy na prízemí sa v jednom okne niekedy zasvietilo svetlo. To bolo zlé znamenie! Volali sme ich Červeňáci. Pozorovali nás z toho okna ako sa sánkujeme. Striehli na vhodnú chvíľu, aby odtiaľ vybehli a zbili či uniesli deti. Báli sme sa ich a už pri malom podozrení sme utekali domov.
Teraz po rokoch, už neviem či som si to všetko iba vymyslel aby som presvedčil súrodencov ísť konečne domov, alebo na tom niečo naozaj bolo.
Chodiť krížom cez trávniky bolo voľakedy riskantné. Znenazdajky sa mohli objaviť špeciálni príslušníci v šedej uniforme a bolo by zle. Tí brali aj ventilky z bicyklov.
Ani mne sa to raz nevyplatilo. Bolo to v zime a vracal som sa zo školy domov. Vtedy sme mali poobedňajšie vyučovanie, bola tma a sneh. S aktovkou na chrbte som tak križoval jeden trávnik pri Sputnikovej, až som sa nečakane prepadol pod zem. Ocitol som sa v nejakej tmavej šachte a nad sebou som videl iba štvorcový otvor cez ktorý dnu svietili hviezdy. To bol veru strach a bezmocnosť!
Niektoré triedy sa po skončení školy hrávali v parku aj na kovbojov a indiánov, čo mi nedávno pripomenula sestra.
Napríklad dievčatá boli akože indiáni a chlapci kovboji. Celá hra bola vlastne naháňačka, kovboji naháňaní indiánov. Koho chytili, ten bol priviazaný o najbližší strom. Najzaujímavejšie na tom bolo to, keď nič netušiaca mama idúc z roboty a z nákupu domov, zbadala svoju milovanú dcéru priviazanú o strom. Z takého šoku bolo niekedy vidno aj následky, dlhý reťazec bielych kvapiek zo sáčkového mlieka na asfalte. Lebo tie sáčky vždy kolabovali ako prvé.
