Bol to veru dobrý nápad, ale to sme na začiatku nevedeli. Na začiatku to bol iba nápad, ktorý bol inšpirovaný jedným z mojich bratrancov. Miesto pomerne známe a už dlhšie podozrivé, avšak ešte nepreskúmané. Čas tiež podozrivý – práve na Dušičky. Počasie šedivo dušičkové , visiace, zakrývajúce. Nepršalo, tak sme šli.
Inak, na prvý pohľad obyčajný les, neznalý, po žltej prechádzajúci turista by si normálne nič nevšimol, nebyť nejakého výmyselníka, ktorý vymyslel že vytvorí okružný chodník lesom. A on ho tak vymyslel, ponaťahoval, poskrúcal a poštveral, že prechádzajúci po ňom prechádza po tých najnemožnejších miestach z celého lesa. Nesťažujem sa, naopak, práve v tom je skryté jeho čaro.
Celé to pôsobí dojmom, akoby v tom úbohom lese boli skoncentrované všetky udalosti niektorej zo stredovekých svetových vojen, ktoré na pokoji ani kameň na kameni nenechali. Alebo že by hrozný oceľovo-pneumatický netvor v návale zlosti metal sebou a okolím, hádzajúci sa z výšky na zem či až pod zem. Ale, nechajme čo bolo, nech to bolo ako bolo, lebo to už bolo, už to nebude a prípadne, ak to ešte bude, tak potom to síce bude, ale určite inak ako to bolo.
Búrlivé udalosti včerajška už nemajú s dneškom nič spoločné. V konároch ešte škriekajú rôzne lietajúce, ale inak je všade pokoj a kľud, bezvetrie a bezľudie. Nikto od vtedy nepoupratoval, tak sa príroda sama prispôsobila tomu, čo našla a tak pomaly ale iste zarastá, obrastá, vrastá a vyrastá všade tam, kde sa dá aj nedá. Machy, kry a stromy, byliny a maliny, korene, vetvy, haluzie, trávička a lišaj maličká .
Pod Kečkou.
Kečka.
Na Kečke.
Pri Kečke.
Z Kečky.
Nieje to však jednoduché vyrastať na tak doriadenom mieste: “Kam ma to zas odvialo? Dá sa tu vôbec zakoreniť? Kde je hore, kde dole? Tam niečo zavadzia! Nemôžem sa vystrieť! Pomóóc, podoprite ma, lebo padnem!“
Tak, ako je terén zložitý a dokrkvaný, aj chodník je v tvare dlhého pokrúteného hada, ktorý by zožral aj vlastný chvost ak by ho v tme zazrel. Celú orientáciu preto musí návštevník odovzdať značkám na stromoch a skalách. Stratiť sa práve tu by bola ozajstná pohroma, hlavne pre nás, keď sme si doma zabudli mapu a aj tradičné elektronicko-komunikačné zariadenia. Našťastie si tú zložitosť uvedomili aj chodníkoznačiči, ktorí zelenou a bielou farbou nešetrili.
Janova lúka je miestom, kde si môžeme vydýchnuť, uvoľniť sa, kde už nemusíme prísne strážiť každý krok. Konečne rovná priestranná plocha a znamenie blízkeho konca – našej cesty. Alebo konca zvieracích osudov, lebo vo vzduchu je cítiť minulé ale aj aj budúce poľovačky. Išli sme ďalej, oddýchli sme si až v lístim zapadanom zátiší pri studničke a torze srnčej lebky.
Pre toho, kto sa chce zorientovať: Chodník vychádza zo žltej turistickej značky vedúcej z Hliníka nad Hronom v smere do Chrústov v miestach, kde v ústi Sklennoteplickej doliny vchádza značka vpravo do lesa. Chodník sa po troch hodinách zážitkov znovu vráti na žltú o pár minút vyššie, kde sa pred tým od nej odpojil.
