Vybral som sa s kamarátom do nášho sadu pooberať a doviesť nejaké jablká. Cestou sme prechádzali cez Nitru. Je to vždy zvláštny zážitok vidieť hrad, medzi mihajúcimi sa stromami popri ceste, znenazdajky vypínajúci sa na brale medzi poliami.
Z hukotu auta sme vystúpili do krajiny ticha a kľudu. Nebýva to vždy takto, ale v ten deň som doobeda nepočul žiadne cirkulárky, vyžínačky ani iné "kačky". Aj počasie bolo podobné, trochu mdlé, zatiahnuté a s tichom po vetre.
Tráva sa kúpala v rose ako moje nohy v gumákoch. Ešte stále bolo dosť ovocia na stromoch, miestami viac ako lístia. Darmo, jeseň pozhadzuje skoro všetko do trávy. V nej sme našli celkom nahusto popadané jablká.
Prvé kroky ma zaviedli k miestu, kde som asi pres 18 rokmi vysadil tri rady jabloní. Mali to byť palmety, ktoré som prvé roky úzkostlivo tvaroval a strihal. Ale časom, čím boli vyššie, bol už problém udržať ich v želanom tvare. Neskôr som kapituloval a stromom som daroval plnú slobodu. Môj počin spred 18 rokov som vyhodnotil ako vykročenie tým nie najsprávnejším smerom. Prostredie, situácia, čas, občas aj vysoká zver, tu vyžadujú pestovať vysokokmenné samostatne stojace stromy.
Jeseň bola vo svojej možno najfarebnejšej fáze, keď niektoré stromy stáli už bez lístia čakajúc na prvý sneh a vianoce, ozdobené farebnými jablkami. Iné boli žlté, alebo červené, no nie od hanby. A potom aj také, ktoré si v zeleni svojich listov ešte nevšimli, že skončilo leto.
Ťahalo ma to prejsť sa po okolí, ale ešte nebol na to čas. Dooberal som tie moje palmety a potom som sa začal hrabať v tráve. Zbieral som padané jablká. Nie bezúčelne!
Napadlo ma, že prečo by som z nich neurobil mušt a nevykvasil? Keď som už tento rok s hroznom tak biedne dopadol, nuž! Ale, napadlo ma to už skôr, doma. Tak som mal so sebou potrebné nádoby.
Pomlieť štyri či päť bedničiek jabĺk trvalo s mlynčekom na jablká celkom dlhý čas. Zo začiatku som sa to snažil urýchliť tlačením rukou, ale to malo svoj koniec, keď sa mi prostredný ľavý prst dostal medzi otáčajúce sa ostne. Veru, tento typ je ako žralok! Keby som to isté urobil v mlynčeku na hrozno, prišlo by iba k pricviknutiu. Ale teraz sa to bez "červenej" nezaobišlo. Trochu som sa po dvore poprechádzal a potom som pokračoval iba s jednou rukou.
Dalo sa a vyrobil som asi 60 litrov rmutu. Rmut, zvláštne slovo! Ten rmut a jablká sme naložili do auta. Ale ešte sme neodišli. Predsa len prišiel čas na prechádzku.
Zišli sme dole do mesta a v najlepšej novobanskej pizzérii sme si pekne za odmenu dali Al Capone.
Teraz na ten deň rád spomínam, najmä pri pohľade na dva 25 litrové domižóniky v ktorých sa pekne v teplúčku verandy kvasí a šumí budúce jablkové víno.
Tak k vianociam na zdravie!
